Andrea

Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči a sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Doľava a doprava. Presúvam soľničku po stole a cítim každú nerovnosť dosky, akoby som sa jej dotýkala rukou. Dnes sa opijem. Pre ten uvoľňujúci pocit z alkoholu a tiež preto, lebo je to možno jediný spôsob ako odniekiaľ odísť a pritom zostať. (Aké otrepané.) […]

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch či v mobile. Môj byt je v neďalekom komplexe, čo nedávno vyrástol hore v kopcoch, je to jeden z tých mezonetov s verandou a samostatnou garážou, má dve spálne, dve kúpeľne, […]

Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi pletú a občas neviem, čo bolo včera a čo je dnes. Bolí ma celé telo aj napriek tomu, že už nejaký čas ani nie som nažive. Srdce som nechala niekde tam. Miestnosť je prázdna, len […]

V lentilkovom nebi neprší. Necháva mi odkazy v odkazovej schránke. Že sálajúce teplo mu nerobí dobre. Že roztopená cukrová vata a moje nehanebné tyrkysové plavky sú vraj to jediné, čo ho momentálne drží nažive . Že pri nahom nočnom plávaní si mám dať pozor na medúzy, čili a správy vo fľaši. Surrealisticky dokonalé odkazy. A tak kráčam proti smeru hodinových […]

Mám pocit, že všade okolo vybuchujú ohňostroje alebo malé sopky. Kráčam po tektonickom území. Muž s pomarančom, ktorého som stretla asi pred mesiacom v električke číslo štyri a ktorý sa mi stratil v noci v tme, stojí teraz tu, pár krokov odo mňa, v džínsach a vyblednutej športovej košeli. Plytko dýcham, v ruke pohár so sektom, ruky sa mi trasú a môj snobský priateľ […]

Sedemdesiat pulzov a šestnásť nádychov, nič nenasvedčuje tomu, že o chvíľu bude koniec, tri balenia sedatív a pol litra vodky, broskyňovej, to sú tie výdobytky modernej doby, pred pätnástimi rokmi by si lieky zapil len obyčajnou vodkou, povedal by Buddy, pred pätnástimi rokmi by som lieky ničím nezapíjal, pretože by som sa nechcel zabiť, pred pätnástimi rokmi môj život […]

Vo fialovej parochni, čo si Maruška zakúpila v jednej z mnohých marockých štvrtí v meste, pripomína excentrickú barónku, čo raz v noci v návale šialenstva zabila svojho mladého milenca, myslím, že som tú operu videla kedysi dávno vo Viedni (alebo v Prahe?), ale tá spomienka je už stará, a tak je dosť možné, že to ani nebola opera, ale život. Pod bielym nánosom prachu, […]

Pamätám si, ako som vlani zhášala vo všetkých izbách, pretože ticho (a tma) lieči. Stálo to kedysi na nástenkách a chodbách všetkých nemocníc, biele nápisy na zelených stenách, všetky nemocnice boli kedysi len biele a zelené, lebo biela je taká čistá a zelená ukľudňuje. (Asi.) To bolo dávno, ešte za socíku, ale niektoré pravdy ostávajú a ľudia im veria, aj keď […]

Alexa som poznala veľa rokov, vlastne odvtedy, ako som raz doňho narazila v podzemke (naozaj si nepamätám, kedy to presne bolo), práve sme s Homérom (v skutočnosti sa volal Adam) nastúpili do preplneného vlaku, len s dvadsiatimi librami, spacákom a starou lepenkovou škatuľou, v ktorej prespával Moby Dick (naša užovka). Už si nespomínam, kam sme mali vtedy s Homérom namierené. S […]

„V noci vraj ušli z miestnej ZOO nejaké zebry, ráno našli len prázdnu ohradu a vylomený zámok, strážnik spal asi príliš tvrdo!“ Hovorí Maruška a smeje sa. Pripomenulo mi to Daniela a jeho historku so zebrami, Daniel je Buddyho brat a kedysi tiež makal v ZOO, bola to letná brigáda alebo čo, ale vyrazili ho už po mesiaci, lebo raz, keď sa príšerne opil, nalial […]