Založ si blog

Na doraz

„V noci vraj ušli z miestnej ZOO nejaké zebry, ráno našli len prázdnu ohradu a vylomený zámok, strážnik spal asi príliš tvrdo!“ Hovorí Maruška a smeje sa.

Pripomenulo mi to Daniela a jeho historku so zebrami, Daniel je Buddyho brat a kedysi tiež makal v ZOO, bola to letná brigáda alebo čo, ale vyrazili ho už po mesiaci, lebo raz, keď sa príšerne opil, nalial slivovicu zebrám do napájadla a pár ich vtedy takmer uhynulo, našťastie, len takmer, ale Daniel nemôže odvtedy slivovicu ani cítiť.

Sadám si k laptopu a snažím sa písať, Danielov príbeh by možno vystačil na celú jednu poviedku, hovorím Maruške, vydavateľ ma denne bombarduje mailami a ja aj bez nich viem, že s knihou meškám. Ako keď som k nemu prišla vtedy prvý raz a on sa ma spýtal, o čom to bude.

„Taká poviedková kniha. Nič veľké. Žiadny Kundera, ani Kafka.“ Habkám a on sa mračí ešte viac.

„A je v tom nejaký sex?“ Pýta sa a ja mám chuť po ňom niečo hodiť, pretože nie, nie je v tom žiadny sex.

„Aspoň nejaká erotika?“ Skúša opatrne. Premýšľam, aká veľká by bola tá lož, ak by som prikývla a či účel vždy svätí prostriedky a prečo to musí byť také ťažké, ak človek nechce klamať a musí.

„Nie, obávam sa, že nie. Ani erotika.“ Hovorím a tvárim sa nešťastne, pretože teraz ma určite pošle do pekla aj s celou mojou knihou.

„Musíš, jednoducho, klamať, dievča!“ Hovorí Buddy a pripaľuje si čierny Davidoff. „Lebo knihu dnes predávajú len dve veci: Sex a zasa sex!“

Včera sme s Maruškou preliezli plot dolu pri dokoch a mne to pripomenulo tie dni, keď zmizol Adam a keď som denne preliezala plot na konci našej ulice, aby som sa dostala dolu k rieke, medzi lopúchy, divé maky a krtince. Vlastne som tam chodievala plakať a aj Maruška si teraz zrazu sadá do mokrého piesku a plače. Zneistím. Maruška nezvykne plakať. Prečo v mojej prítomnosti v poslednej dobe všetci plačú? Vyžarujem také niečo alebo čo?

„Doba je zlá, dievča!“ prikyvuje Buddy skepticky a odklepáva popol z cigarety do popolníka.

Maruška je tehotná. S Mikešom, čo vo Švédsku spával s tým talianskym architektom. S Mikešom, s ktorým sa pred piatimi rokmi rozviedla a s ktorým už jedno dieťa má. Hnevám sa na ňu a aj naňho a súčasne sa na ňu hnevať neviem, je to zvláštny mix pocitov, ktoré neviem pomenovať. Hnev, prekvapenie, smútok. A mala by som sa pritom asi skôr tešiť. Z nového života. Tak prečo to nedokážem?

„Keď vyrastiem, kúpim bračekovi alebo sestričke hrocha. A slona. A tiež antilopu. Alebo nie. Radšej celú ZOO!“ Povie na tú novinu Ema, Maruškina a Mikešova dcéra a nakreslí všetkým princeznám na všetkých výkresoch oranžové oči.

Je zvláštne, ako deti o budúcnosti nikdy nepochybujú.

Vo vrecku mi vibruje mobil. (Dnes už po štvrtý raz. Ignorujem ho. Nie som pripravená na žiadne zlé správy. Vlastne nie som pripravená ani na žiadne dobré správy. Nie som pripravená na nič.)

„Vybúril sa, ukľudnil sa. Chce žiť normálny život. S nami.“ Usmieva sa Maruška, myslí pritom na Mikeša a hladí starú kóliu, čo jej leží pri nohách.

Snažím sa jej uveriť, snažím sa uveriť Mikešovi, ale celkom sa mi nedarí. Pamätám si toho talianskeho architekta, vidím pred sebou jeho ružovú košeľu a nagélované vlasy a je mi smutno.

„Človek musí stále začínať znova a znova, aby si zaslúžil druhú šancu!“, zahlási zrazu Mikeš (ani neviem, kedy sa tu objavil) a pribalí mi na cestu zázvorové keksy, balí ich do kornúta z hnedého papiera a pritom sa Marušky občas akoby nechtiac dotkne. Som zmätená. Maruška sa pýri a po očku sleduje moju reakciu. Ema mi zatiaľ potajomky strká do kufra pár výkresov princezien s oranžovými očami. Pre šťastie.

Myslím na toho talianskeho architekta a tiež na Švédsko. Z oblohy padajú do trávy chumáče hmly. Opäť mi zvoní telefón. Tentoraz ho už neignorujem. Akýsi chlapík, medik (menom Marko ) vraj práve identifikoval môjho Adama ako pacienta na uzavretom oddelení psychiatrie. V Kateřinskej. V Prahe. Počujem akoby z diaľky Profesorov hlas v telefóne. Adam trpí schizofréniou. Hovorí si vraj Batman. A tiež Moby Dick. Bastian. Alex. A Homér. A ešte kadejakými inými menami.

Roztrasiem sa.

Imitácia šťastia

27.07.2017

Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči a sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Doľava a doprava. Presúvam soľničku po stole a cítim každú nerovnosť dosky, akoby som sa jej dotýkala rukou. Dnes sa opijem. Pre ten uvoľňujúci pocit z alkoholu a tiež preto, lebo je to možno jediný spôsob ako odniekiaľ odísť a pritom zostať. (Aké otrepané.) [...]

Jazzy colours

25.07.2017

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch či v mobile. Môj byt je v neďalekom komplexe, čo nedávno vyrástol hore v kopcoch, je to jeden z tých mezonetov s verandou a samostatnou garážou, má dve spálne, dve kúpeľne, [...]

V krajine za zrkadlom

02.05.2016

Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi pletú a občas neviem, čo bolo včera a čo je dnes. Bolí ma celé telo aj napriek tomu, že už nejaký čas ani nie som nažive. Srdce som nechala niekde tam. Miestnosť je prázdna, len [...]

Mette Frederiksenová

Dánska premiérka vyhlásila na november predčasné voľby

05.10.2022 15:40

Voľby sa uskutočnia sedem mesiacov pred koncom jej funkčného obdobia.

debata kosice primatori

Parkovanie i nový investor sú výzvou pre Košice

05.10.2022 15:40

O svojich predstavách ale aj o nedostatkoch terajšieho vedenia mesta debatovali kandidáti na primátora Košíc

Nehoda / Doprava /

Opitý vodič zrazil matku s dvoma deťmi. Boli na chodníku

05.10.2022 15:32, aktualizované: 15:45

Vodičovi namerali 1,79 promile v dychu.

Vladimír Lengvarský

Lengvarský: Do konca roka príde milión vakcín adaptovaných na omikron

05.10.2022 15:21

Minister verí, že záujem o očkovanie sa bude zvyšovať.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 28
Celková čítanosť: 43599x
Priemerná čítanosť článkov: 1557x

Autor blogu

Kategórie