Andrea

Tehotná obloha svetielkuje prísľubom ďalšej snehovej nádielky. Na stole unavene horí posledná sviečka zo starého poctivého vosku, ako by povedal ten starý dedinčan.

(Keby náhodou vypadla elektrina, ktorá tu nie je. Ha-ha!)

V jednej chvíli pri obrubníku na letisku prudko zabrzdí tmavomodrá dýchavičná fiatka a v tej nasledujúcej už sedím vedľa Buddyho. V ruke bábika v tuho naškrobených šatách. Bábika je pre Sáru.

„Položíš ju na hrob? Aj tak ju odtiaľ niekto potiahne.“ Mudruje Buddy.

Päť hodín cesty po diaľnici. Hodina lesom. Parkovacie automaty. Benzínky. Sadze. Zajtra to bude päť rokov, čo zomrela Sára. Päť rokov od Sárinej smrti a dva odvtedy, čo sa stratil Adam. Hráme s Buddym hru na „nikdy sa nič podobné nestalo“ a „rozhodne nie mne“, ale „na cintorín sa ísť patrí“.

Ale potom hneď preč! „Na výlet. Do hôr!“ Zahučí na mňa hneď na letisku a nekompromisne strká môj kufor do auta.

A potom stará rachotina nečakane stratí dych. Uprostred ničoho. Na lesnej ceste, čo mala byť skratkou a kde sa auto mihne raz za dve hodiny. Bez toho, aby sme sa dohodli, robím poslušne to, čo Buddy. Stúpame hore. Kamsi k nebu. A sneh stále nemilosrdne padá a oberá oblohu o posledné svetlo. Náhle sa pred nami vynorí akási stará búda, čo vyzerá ako domček pre bábiky. Chvíľu búchame päsťami do dverí. Nič. Smreky. A mrazivé ticho. Buddy otvára hrdzavú zámku a baterkou skúma vnútro.

Na krivých stenách sa mračí zarámovaný Husák, Brežnev a Václav Havel. Parohy, pavučiny a séria jeleňov v ruji. Červotoč. Bizarná zbierka bielych, čiernych, tučných, chudých a jednookých saxofonistov. Plagáty umierajúceho Kennyho z legendárneho South Parku. Pearl Jam. Potrét pápeža Benedikta. A tiež postavičiek zo Sezamovej ulice.

Bohvie, kde sme. V chalupe o rozmeroch dva a pol krát tri metre, bez kuchyne a bez elektriny nie je takmer nič. Posteľ. Stôl. Dve stoličky. A starý kozub. Zvedavo sa prehrabujem v zaprášených policiach. Konzerva lacných sardiniek. Indický čaj. Kakaový puding. Lepkavé karamelky. Hrdzavá konvica. Otlčené plechové hrnčeky. Uviazli sme v čase. Pod záľahou čerstvo napadnutého snehu ako pod cukrovou polevou na lacnej torte v nejakom spaghetti westerne od Sergia Leoneho.

V červenej, o tri čísla väčšej bunde a požičaných snehuliach, s vlnenou čiapkou stiahnutou až na nos, blúdim ticho v snehu a hľadám signál. Márne. Ani jedna čiarka. Mobil znechutene strkám do vrecka. Kašlem na to. Maximovi sa dnes nedovolám. Ale koho to trápi?

Pod Leninovým portrétom si ustieľame. Posteľ je tu len jedna. Dosť úzka. Buddy ju prisúva bližšie k ohňu. Dychtivo pijeme teplú bielu kávu z termosky. Buddy si ľahne na pravú stranu postele a tvári sa, že spí. Tuho žmúri oči a nahlas dýcha. Je až znepokojujúco blízko. Umývam si tvár v mrazivo studenej vode. Mám na sebe jeho tri svetre a vlnenú čiapku. Pripadám si ako blázon, ale aspoň mi nie je zima. Natiahnem si vlnené rukavice a opatrne si ľahnem na ľavú stranu postele. Zamrví sa. Mlčím. O tretej ráno sa zobúdzam úplne popletená. V cudzej posteli, pod cudzou perinou, páchnucou starinou a plesňou, ležím v čiapke a rukaviciach s cudzím mužom, čo mi nie je cudzí. Pomaly dýcha. A v spánku sa usmieva. Čierny rolák a džínsy má pohodené na zemi. Spí takmer nahý. Zhlboka dýcha. Zo stien sa na na nás zhovievavo díva Gustáv Husák, Wayne Shorter a Cartman. Over the top. Svet je naruby. Nás dvoch nikdy nič nerozdelí. (A nikdy sme spolu ešte nespali v jednej posteli. Nie tak.)

Ráno odhadzuje Buddy dve hodiny sneh. Stará fiatka ledva dychčí. Sledujem svoj obraz v spätnom zrkadle. Nevrhám nijaký tieň. Len sa rozpíjam ako dúha na hodvábe.

Instantná samota na päť? Láska. Som abstinujúci pijan. Pijem svoju samotu s Buddym. Krikľavý hlas unudenej vykladačky kariet. Smrť. Milenci. Obesenec. Veža. Deň za dňom. Dno za dnom. Daň za dno. A aká je cena za nádej, Gina?

fotka: zdroj: internet