Andrea

„Batman by kľudne mohol byť nejakou smiešnou malou postavičkou z farbotlačovej reprodukcie pána Ladu, keby nebol tým, kým je.“

Tvrdí Profesor a múdro sa usmieva na vyľakanú skupinku medikov na uzavretom oddelení psychiatrie v Kateřinskej.

„Tvrdí napríklad, že nešťastná láska je ako zvyšky tapiet po maľovaní. Treba ich surovo strhnúť a bez ľútosti šmariť do smetí!“ Zasmeje sa. „Je to filozof. Ale vlastne je len nešťastný. Schizofrénia. Žiaľ. A netušíme, kto to je. Nemá žiadne doklady.“

„To nie je pravda! Veď mám papiere na hlavu!“ Naoko urazene sa do diskusie zapojí Batman a prstom si pritom kreslí v čaji rozliatom od raňajok na stole malé a veľké kruhy.

Jeho tvár je ako z lepenky. Každú chvíľu vyzerá inak. Ako keď vystrihuješ bábiky z papiera a meníš im hlavy, môže byť prakticky kýmkoľvek a vždy mu uveríš, poštár, malý zlodejíček, chlapík z pohrebnej služby alebo hoci nejaká komiksová postavička. “

„Polícia ho nedokáže identifikovať. Hovoríme mu Batman. Párkrát za rok sa vracia na urgent. Drogy. Predávkovania. Pokusy o samovraždu. Doteraz trikrát. Skok z piateho poschodia. Podrezané žily. Pustený plyn.“

„Ty kokso! Z piateho poschodia! To sa, predsa, ne-nedá pre-prežiť!“ Koktavo zašepká jeden z medikov do ticha.

„Dá.“ Reaguje pohotovo Batman a usmieva sa. Vyhladovaný a očividne nadšený pozornosťou, ktorej sa mu inak nedostáva, v zelenej erárnej košeli do polovice stehien, múdro prikyvuje, napcháva sa žemľou a modliká o cigaretu.

„Len jednu, pán doktor, len jednu a poviem vám, ako sa to dá. Ale, vy ešte asi nie ste doktor, že?“ Obracia sa na koktavého medika.

Ten sa vyľakane strhne, ale Batmana to neodradí, s rovnakým záujmom si prezerá jeho i ostatných a tiež obitý erárny nábytok, akoby tu bol dnes prvýkrát. Hrdzavým vreckovým nožíkom niečo chvíľu vyrezáva do rozheganej koženky sedačky, kým ho sestra dôrazne neupozorní, že sa to nesmie a zabaví mu nôž.

„Odkiaľ ho vzal?“ Rozčúli sa Profesor a prísne si prezerá sestru. „Toto disciplinárne potrestám! Hneď po vizite sa u mňa hláste!“

Zmienka o vine a treste Batmana náhle preberie z letargie, ožije, liekmi navodená strnulosť pohybov akoby zázrakom mizne, strhne zo seba erárnu košeľu, pár okamihov nahoty a pravdy, pre ktorú Boh vyhnal Adama s Evou z raja, medici sa pýria, medičky pištia a Batman už uteká po chodbe, uteká, vráža do ostatných pacientov. Nahý muž a plachta ako krídla.

„Naozaj si nepamätáte svoje meno?“ Pýta sa ho po hodnej chvíli jeden z medikov, ten, s ktorým Batman predtým nadviazal kontakt. Chlapík tentoraz hneď neodpovedá, leží a omámene si prezerá zvedavú skupinku, má neistý pohľad, ťažšie dýcha a občas napne zápästia, akoby chcel skúsiť, či kožené remene, ktorými ho museli pripútať k lôžku, predsa len nepovolia.

„Nie. Nepamätám. Ale hovoria mi Batman!“ Povie po chvíli ticho.

„Hlúpa prezývka, veď ja som nikdy nezvládal ani len základnú perspektívu!“

Profesor dvíha ako na povel hlavu od papierov, do ktorých bol zahĺbený. Základnú perspektívu? Tak sa, predsa, na ulici nehovorí! Aj medzi medikmi to zašumí. Chlap bez mena, bez papierov a bez identity náhle zaujme ich pozornosť.

„Je vzdelaný! Nebude asi len taký obyčajný bezdomovec.“ Prekvapene zašepká pehavá medička.

Batman sa zarazene díva kamsi do steny. Preriekol sa, vie to. Radšej by pre nich všetkých ostal len obyčajným bláznom. Na ďalšie otázky už neodpovedá. Krúti očami a prská. Tú úlohu už dokonale  pozná. Je v nej presvedčivý. Až keď Profesor vyjde z miestnosti nasledovaný hlúčikom medikov, zapíska na koktavého chlapca v starých teniskách, čo vychádza z izolačky ako posledný.

„Nie každý zvláda, čo život prináša, doktor. Niektorí v tom nevedia chodiť. Tak musia lietať. Ako vtáci, anjeli, a ja. Batman.“