Andrea

Buddy a Hana už dva týždne bývajú v byte vedľa mňa, neviem, ako je to možné, ale stalo sa, Buddy, s ktorým som prežila takmer celé detstvo hrou na Apačov, zlodejov a polišov a ktorý mi roky robil parťáka, sa zrazu nasťahoval do vedľajšieho bytu. Neslávny návrat z Ameriky skončil na našej ulici. V našom dome.

„Náhoda. Jednoducho svinská náhoda!“ Smeje sa Hana nervózne a v prstoch zviera ručne ušúľanú cigaretu. Myslím, že priveľa fajčí a asi si to myslí aj Buddy, vidím, ako sa na ňu díva a vidím v tom pohľade obavy a lásku. A ešte niečo, čo nedokážem pomenovať, ale možno len zbytočne dramatizujem a vidím niečo, čo v skutočnosti nie je. (Ktovie.)

Na Haninej postave sa jasne črtajú rebrá a pod pergamenovou pokožkou jej presvitajú tenké modrasté žilky, je veľmi chudá, ale to je tabu, o tom sa nehovorí a ani o jej kostnatom prepadnutom hrudníku a o vyčnievajúcich kľúčnych kostiach. Povedal to včera Buddy, keď som si v ich kúpeľni oplachovala tvár a mal pritom taký ten neprítomný pohľad, až som sa na chvíľu zľakla, ale hneď nato sa rýchlo zasmial a chytil ma okolo pásu, pár minút sme sa len tak objímali, dve spriaznené stratené duše, potom vedľa v izbe vybuchlo rádio a Buddy sa zľakol a pustil ma.

Na terase sme potom do pol tretej ráno pili púpavové víno (nikdy predtým som nepila púpavové víno), uprostred kartónových krabíc s knihami a riadom od tety Agáty, asi sme mali miesto toho vybaľovať porcelánové baletky a malých anjelikov, vázičky a pout pourri, ale nechcelo sa nám, a tak sme len sedeli, Buddy hovoril niečo o čiernych obkladačkách v kúpeľni, celkom mu pritom stmavli oči, myslím, že to nejako súviselo s hádkou, čo mali pár minút predtým, než som prišla, tak som radšej mlčala, len som sa dívala na svetlá v diaľke a hrala sa s vlasmi. Hana si šla ľahnúť už okolo polnoci, najprv ma ale starostlivo zabalila do starej patchwarkovej deky, dívala sa mi pritom rovno do očí, až som z toho bola nervózna, myslím, že sa bála, aby som jej Buddyho neprebrala. Smiešne. Smiešne, ako niektoré veci, čo pripadajú iným veľmi dôležité, pripadajú nám samým malicherné a hlúpe.

„Svet sa netočí len okolo teba, bejby,“ hovorí Buddy a má pravdu, aj keď ja by som si vtedy dávno priala, aby sa aspoň ten Adamov svet bol točil len okolo mňa.

Nočné motýle sa motajú okolo pouličnej lampy a pár si ich sadne Buddymu na tvár, opatrne ich odliepam, ale on zrazu prudko chytí moje ruky do svojich dlaní a priloží si ich k očiam, a potom sa rozplače, až ma to vyľaká, pretože Buddyho som nikdy nevidela plakať, ani keď sme boli veľmi malí a on sa udrel, až mu tiekla z kolena krv. Plače dosť dlho, ale na nič sa ho nepýtam, niekedy je lepšie nepoznať odpovede a úplne najistejšie je nepoznať ani otázky.
Potom veľmi dlho mlčíme, pijeme a sledujeme nočné mesto.

„Kam sa podeje láska, keď ju pohltí všednosť?“ Pýta sa a díva sa mi pritom rovno do očí.

Nepoznám na to odpoveď, tak len mlčím a fajčím jednu cigaretu za druhou, aby som nemala chuť vyskočiť z okna, lebo niekedy (celkom zriedka), sa pristihnem pri tej myšlienke, aké by to bolo skočiť a chvíľu letieť. Ako tá postavička z Maximových komiksov. Batman? Tak nejako sa volá. Ale desím sa dopadu, a tak o tom len fantazírujem. (Celkom nezáväzne.)

A tiež o tom, že keď sa Adam vráti domov, kúpim si modré balerínky a červené korále, pretancujeme celú noc a on sa bude na mňa dívať a lúpať si pomaranč, ako vtedy v noci, veľmi dávno, keď mi kúpil tú brošňu v starožitníctve pod bránou, potom si zapáli a povie, že sa chce milovať len so mnou, a to už po celý zvyšok života, bude to ten Adam spred Sárinej smrti, vzrušujúci a sexi a vzduch bude hustnúť, ja si odložím korále a balerínky a ostych a budem s ním dýchať vodu a kúpať sa vo vzduchu, čo bude striekať z fontán. Už navždy. Už navždy. Už navždy.