Andrea

Maruška minulý týždeň pri obede rozobrala Pinkyho na súčiastky, je nemotorný, konzervatívny, odstávajú mu uši a jeho správanie je niekedy nenáležité, i keď zasa, na druhej strane, „aj na štvrtom rande sa len placho usmieval a nič viac, och, je hanblivý alebo len romantický, neviem, čo je vlastne horšie“, hovorí a vyberá z taniera posledné kúsky sušených paradajok, omáčka jej pritom pomaly steká po vidličke a v drobných vráskach okolo očí sa jej usádza rozmazaný ružový očný tieň.

Pinky je malý smutný muž s neškoleným adolescentným intelektom, ktorý sa nedá postrehnúť, ak sa človek nesnaží, Maruška ho stretla niekde v kine alebo v nákupnom centre, už sa nepamätám, hustila to do mňa v kaviarni a ja som premýšľala o Adamovi a o tom, či sa ešte niekedy ku mne vráti alebo sa naozaj definitívne prepadol pod zem. (Zajtra to budú dva roky, nie?)

Pinky má chalupu niekde na Liptove („a to je jednoznačné plus“), dve deti z prvého manželstva („mínus“) a drobné chlpaté ruky, to som si všimla, keď ma s ním Maruška zoznamovala (mínus, mínus, mínus). Vtlačil mi na líce vlhký bozk (mínus na druhú) a potľapkal ma po zadku (do väčšieho mínusu sa už ísť nedá).

O pár dní mi začali chodiť zvláštne esemesky, po ktorých som usúdila, že Pinky boy nie je plachý a už vôbec nie je romantický, ale ešte chvíľu som Marušku nechala v tom, plne ma zamestnávala práca a tiež Buddy a Maxim.

V nedeľu ma Maruška vytiahla von (a to prvý raz, odkedy som opäť doma), trochu sme pili, fotili a napchávali sa, ulicou sa premávali zamilované páriky, ty si nevolal a ja som jej po druhej whisky všetko vysypala, o Pinkym a o tých jeho nechutných esemeskách, načo sa mi ona hodila okolo krku a hystericky vzlykala, najprv Mikeš a teraz Pinky, to už ozaj niet na svete normálneho chlapa? A potom vyvrátila všetko, čo sme v ten deň od rána zjedli, zotrela si rúž a stratila sa niekde v uličkách starého mesta.

Teraz sedí v mojej kuchyni a opäť hulí. Je pol druhej ráno. Pár nocí som už poriadne nespala, zajtra by Sára mala narodeniny. Nemôžem na to nemyslieť, a tak na to myslím.

Maruškine dlhé červené nechty svietia v tme ako výstraha (pred čím?), upozorním ju, aby mi tu nehulila, ale ona len mávne rukou a ďalej mi plní byt modrosivým dymom a rečami o alternatívnom osude a o hajzlovi s chalupou na Liptove.

„Jeho žena sa volá Priska, no počula si už také meno?“ A vyfukuje do vzduchu obláčiky ako bubliny z bublifuku.

„Priska? Zvláštne. Pinky je ženatý? Poznala som raz jednu Prisku. Ale to bolo už dávno.“ Hovorím. Ale nepočúva ma.

„Sedí. Je zavretá! Tuším niekomu šlohla nejaký drahý obraz z bytu. Benku alebo Galandu alebo niečo také. Umenie! Pinky si myslel, že je to len kleptománia a ona bola profíčka. Len kleptománia?! Baba, čo vykráda byty s kamošmi z ulice! A doma majú pozlátené kľučky. Rozumieš tomu?“

Pichne ma pri srdci. Priska! Profesorovo dievča. Blondína s modrými očami z Garáže, čo mi pred rokmi ukradla na koncerte peňaženku! Patologická kleptománia, tvrdil vtedy v noci Profesor.

„A na bowlingu mi dnes ten hajzel chcel ukázať správnu prácu s guľami! Tak som ho do nich nakopala.“ Smeje sa Maruška cez slzy.

„Ty si sa s ním dnes stretla? Po tom všetkom?“

„Chcela som počuť jeho verziu. Preto! Chápeš?!“ Sleduje svoj obraz v zrkadle v predsieni a jazykom si vlhčí pery.

Nechápem a bojím sa. Niekto tam hore berie naše želania smrteľne vážne. A plní ich. Len inokedy a inak, než by sme si priali.

(Ako keď si Maruška priala, aby bol Pinky boy menej plachý a splnilo sa jej to.)