Andrea

„Som ako čierny terč v bielom mínovom poli, moje poničené ego už dávno podľahlo vodke a rozkladu. V tomto poradí. Kto kedy povedal, že žiaľ možno utopiť v alkohole? Nezmysel. Smútky vedia plávať.“ Buddy do seba hádže tretiu rundu a začína moralizovať. Klišé, klišé, samé klišé. Vždy to tak býva, keď si viac vypije.

„Stáva sa zo mňa odporný ironický stroj!“ narieka a kŕčovito mi potriasa rukou. „Hodíš do mňa zopár údajov a tvoj prístup bude zamietnutý, ako keď ti v škole na hodinách dramatického umenia učiteľka smutným hlasom oznámila, že máš talent, ale na tú úlohu sa nehodíš, pretože hlavný hrdina má meter osemdesiatpäť, zelené oči a ráčkuje. A to má byť nejaká výhoda?“ Krčí ramenami.

Buddyho novej frajerke (hovorí jej Bábika) sa rozteká mejkap a teplomer ukazuje tridsať. O siedmej večer. Hotová apokalypsa! Ani ten povestný chladný september už nie je to, čo býval. (Nedá sa naň spoľahnúť.)

Bábika sa mi vôbec nepáči, s mejkapom a či bez neho, a to sa vraj práve prihlásila do jednej z tých súťaží, kde krásky zo solárka ukazujú svoje dokonalé telá, už v osemnástich poznačené plastickou chirurgiou a výplňami pier á- la káčer Donald. Ani jedna z Buddyho frajeriek sa mi nepáči, a nemá ich málo, jednu podvádza s druhou a druhú s treťou.

Pamätám si, ako sme sa prvý raz (s Buddym) stretli, bolo to v Garáži, na koncerte nejakej undergroundovej kapely, Buddyho (vtedajšie) dievča mi tam šlohlo peňaženku. Na polícii som ešte v ten večer podpísala zápisnicu (tú babu sme chytili po niekoľkých minútach v šatni) a v noci mi pri dverách zazvonil Buddy s Profesorom s prosbou, aby som to trestné oznámenie stiahla. Pamätám si ten večer, bol začiatok milénia a ja som sa snažila zalepiť dieru po komsi, kto ani nebol, Buddy mi strkal do vrecka asi desať tácov (strašné peniaze v tej dobe) a presviedčal ma, že to dievča trpí kleptomániou a vlastne za to ani nemôže. Blá- blá- blá. Volala sa, tuším, Priska. Kde jej je koniec?

Buddyho frajerka mlčí a zíva. Nudí sa. Buddyho problémy ju nezaujímajú. Ani svetový mier a hlad v Somálsku, ale ak sa dostane do finále Miss, bude to tam verklíkovať, usmievať sa do kamery a možno Buddymu zakýva. (Sľúbila to.) V malom zrkadielku si opravuje mejkap. Načase! Bábikovské pery strácajú bábikovské kontúry. Som nahnevaná a hladná. Vždy som hladná, keď som nahnevaná. V kuchyni narýchlo grilujem stejky a trieskam so všetkým, čo mi príde pod ruku. Buddy sa potichu prikradne odzadu a chlácholivo ma hladí po vlasoch. Odstrčím jeho ruku a ďalej sa tvárim, že sa hnevám. Ale, už sa nehnevám. Mám ho rada. Inak, ako pred rokmi. Inak ako Adama. Inak ako Maxima. Inak. (Ako?)

Buddy máva tik, keď rozpráva o Adamovi a máva ho tiež vždy, keď rozpráva o láske, taký ten nervózny tik, čo túžiš zastaviť alebo zoškriabať ho z tváre, už tuší, že ani túto Bábiku nemiluje, a to ho trápi, a preto sa opíja.

Prišiel sa vyžalovať. Pár tisíc kilometrov cez oceán a len preto, aby sa mi vyplakal na ramene, lebo láska sa opäť nekonala, pár bozkov a nejaký ten spotený sex a on sa pýta, kde stále robí chybu a prečo? Bábika si vo vedľajšej miestnosti pudruje nos a Buddy hádže do seba vodku, jednu za druhou, až sa prelieva cez okraj (tá vodka a to zúfalstvo), a predsa alkohol nič nezmení, ani to utrpenie sa nezmierni, len sa stlmí a len na malú chvíľu.

„Asi som nejako citovo zablokovaný!“ narieka.

Ako keď Maxim sedel (vtedy dávno) v Starom meste na lavičke a čakal na mňa a moje rozhodnutie, jeho hard day´s night a nech idú všetci s ich radami do pekla, toto je šťastie a tak nejako (nešťastne) asi vyzerá, áno, toto je to pravé karamazovovské utrpenie a je výhradne len jeho a ak toto nie je láska, tak potom čo? Vydržím všetko!

„Život znehodnocujú kompromisy!“ Šepká Buddy.

Ale toto sú tie lineárne extrapolácie a motýle v bode za singularitou, pretože nikdy nevidíš, kam ťa vezie vlak a ku komu, všetko je niekde za horizontom, a teda neodhadnuteľné. Začiatok nikdy nepredurčuje koniec (aj keď niekedy ho v náznakoch možno vytušiť).

Vážení cestujúci, blížime sa do cieľovej stanice, sme radi, že ste využili služby našej spoločnosti a tešíme sa na vás niekedy v budúcnosti.

Niekedy.

V budúcnosti.

Sa tešíme.

Na vás.

Alebo aj nie.