Andrea

V letiskovej hale to páchne kečupom, prepáleným olejom a kávou, nejaký mladík s afroúčesom ma sleduje spoza laptopu, len čo sa usadím vedľa neho, myslí si, že to nevidím, a tak pristúpim na jeho hru a tvárim sa, že sledujem ruch okolo. Ale nesledujem. Bolí ma, že ma prestáva trápiť, že už Adama neľúbim, a to je zvláštne.

„To bude fantómová bolesť!“ Smeje sa Buddy. „Ako keď tetu Agátu pri zmene počasia vždy bolí noha, čo jej amputovali pred desiatimi rokmi, a tak si natiera kýpeť nejakou páchnucou masťou a presviedča sa, že jej to pomáha. Ale minulosť už navždy ostane niekde hlboko v tebe a občas ju budeš musieť premazať, aby si mala pocit, že pre seba niečo robíš. Ale v skutočnosti nerobíš nič. Len natieraš neexistujúcu nohu.“

A potom ležím v hotelovej izbe, vlastne to ani nie je hotel, len rad schátralých bungalovov uprostred hôr, kde líšky dávajú dobrú noc, dážď bubnuje na okennú tabuľu a repráky vo vedľajšej miestnosti ohlušujúco mlčia.

“ Stlmte zvuk!“, zakričím, aby ma počuli aj tí vedľa a oni sa zasmejú, pretože všade je úplné ticho, asi si myslia, že som sa zbláznila, ale ja stále vidím Adamove oči a tú gumenú kačičku a tiež Sáru, ako leží vedľa mňa, počujem aj hukot klimatizácie, ten obraz sa nedá vypnúť, je príliš hlučný a vyrušuje ma, chcela by som naň zabudnúť, ale nedá sa, moja myseľ pripomína palubnú dosku nejakej vesmírnej lode, priveľa ovládacích prvkov, čo vôbec neovládam, a tak len počítam kvapky dažďa. A tiež slzy. (Niekto plače?)

„Nemôžeš sa naňho hnevať, “ šepká do ticha noci Buddy. „Podviedla si ho. A už si nebol istý tvojou láskou. Preto odišiel.“ Doloží. A znie to múdro a pravdivo. Ako z nedeľnej kazateľnice.

V noci je počuť za oknom mačky, čas sa tu akosi čudne stáča. Pred chvíľou sa mi zdalo, že som sa dívala na hodinky a bolo po polnoci, a teraz nie je ešte ani jedenásť. Možno som v nejakej časovej slučke, možno sa zajtra prebudím vedľa Adama a Sára ma bude ťahať z postele za nohu. Možno zazvoní budík a bude opäť ráno ako vtedy, v ten deň, keď sa všetko pokazilo a možno Sáru rozbolí brucho, a tak nepôjde do škôlky, možno nikdy nevojde do tej ulice a ten opilec si nesadne za volant, možno sa vlastne ani vôbec neopije alebo nebude môcť naštartovať auto, možno sa my s Adamom nebudeme milovať na zadnom sedadle, a tak Sáru stihneme vyzdvihnúť zo škôlky skôr, možno nenapadne toľko snehu a nebude námraza, možno Boh úplne zabudne na zimu a nenasneží vôbec a všetko bude v poriadku, ja, aj Adam budeme starnúť a Sára dospievať a budeme žiť tak dlho, až kým nepomrieme, (Angelinin neexistujúci happyend), možno budeme s Adamom jedného dňa rozprávať vnúčatám pri kozube čudné príbehy o škriatkoch a vílach a o mužoch v klobúkoch, lebo veď všetci vedia, že najlepšie príbehy sú vždy o mužoch v klobúkoch a o krajine za zrkadlom, kde pod stolom zíva strakatý kocúr od horúčavy a od nudy.

„Vždy, keď sa nudíš, je ti najlepšie. Len o tom vtedy nevieš. V tej chvíli. Na to prídeš neskôr. Väčšinou už neskoro.“ Vyfúkne Buddy ďalší obláčik dymu do ticha.

Nad ránom mi niekto búcha na dvere, je to nejaký starý dedinčan, jeho hlas znie duto, niečo hovorí, v prítmí mu nevidím do tváre, na chodbe horia sviečky, asi vypadla elektrina, tak sa len usmievam a on vysvetľuje, že je škoda, že dnes už z vosku nerobia bábiky, lebo vosk, ak bol poctivý, vydržal večnosť a sviečkam sa vždy dalo veriť viac než elektrine, aj keď s fľakmi od vosku to býva niekedy ťažké.

Neviem, prečo mi to ten chlap vôbec rozpráva, znie to nezmyselne a nesúvisle, možno je ten chlap opitý, pomyslím si. Navyše, o sviečkach neviem vôbec nič a ani o bábikách z vosku. O žiadnych bábikách neviem nič. A ani o gumených kačičkách. A vôbec nikdy už o nich nechcem niečo vedieť. Cítim na perách soľ, asi plačem, chýbaš mi a tiež všetko ostatné, čo sme spolu mali, my dvaja a tiež mi chýba všetko, čo sme spolu ešte mohli mať. Raz.

Zvykla som si na tvoje ruky pod mojim tričkom a na zvuk rádia, na toastový chlieb a džem z portugalských pomarančov, na pekárenskú dodávku dolu v prístave a susedkine ružové natáčky za záclonou. Zvykla som si na párik havranov a neónový pútač, na dotyky, čo stekajú po mojom tele ako vosk, až zanechajú neviditeľné fľaky na koži, prezerám si svoje nahé paže a vidím kopu tých fľakov, od tvojho (Adamovho) vosku, čo mi tam už navždy ostanú, ktorých sa už nikdy nezbavím, aj keď sa naše životy rozdelia a je jedno, či je to len na pár týždňov alebo už navždy. Ten vosk z horiacej sviečky ostane. Si môj prvý, si Adam, ako ten z Biblie a asi nebudeš posledný, si mojim začiatkom na konci tunela, aj keď tu nikde nevidím svetlo.

“ Svetlo? Zapálim sviečku? Bojíte sa tmy?“ Pýta sa dedinčan a ja sa rozplačem, čomu on vôbec nerozumie, a tak vytiahne z nohavíc plátennú vreckovku a ticho stojí vedľa dverí, kým sa ja vysmrkám, aby mohol vojsť dnu a položiť na stôl svietnik a zápalky.

Utriem si slzy a zbalím sa. Už o chvíľu to urobím. Potrebujem len trochu času. Len trochu.

Možno by stačilo mať rád len tak obyčajne, tak obyčajne, aby nebolelo, možno i tak môže vyzerať láska, možno to nemá byť večný boj ako medzi Fridou a Diegom alebo medzi tebou a mnou, možno toto ani láska nebola, možno si na skutočnú lásku treba trpezlivo počkať, ako sa kedysi za socíku čakalo na mandarínky a pomaranče, len si počkať, kedy prídeme na rad, a potom si jej dať zabaliť kilo. Kilo čerstvej lásky.

„Pán Bůh je dlužen mi
radostnou červenou holku,
daleko kdesi ji schovává.
Hvězdy a měsíc jsou tuze už staří,
myslím, že se jim nepodaří,
dojít až tam.

Musím jít sám…“ (Jiří Wolker)