Andrea

Alexa som poznala veľa rokov, vlastne odvtedy, ako som raz doňho narazila v podzemke (naozaj si nepamätám, kedy to presne bolo), práve sme s Homérom (v skutočnosti sa volal Adam) nastúpili do preplneného vlaku, len s dvadsiatimi librami, spacákom a starou lepenkovou škatuľou, v ktorej prespával Moby Dick (naša užovka). Už si nespomínam, kam sme mali vtedy s Homérom namierené. S tou výbavou však najskôr do Ameriky.

Alex sedel vo vlaku na zemi opretý o dvere, lenonky, biela gitara oblepená nálepkami ako nejaký lodný kufor, štíhle prsty. Myslím, že som sa doňho v tej chvíli zamilovala, ale je to už dávno, preto si to celkom presne nepamätám, takže mohlo to byť aj inokedy a inak.

Homér (Adam) bol chlapec od susedov, trávila som s ním každý deň mojich britských prázdnin, učil ma londýnsky slang a tiež sprosté slová v iných jazykoch, čo pochytil od detí talianskych a pakistanských prisťahovalcov. Vysoký, aristokratický, s dlhým nosom a takmer bielymi mihalnicami, vždy a všade prečnieval, asi preto som s ním tak rýchlo a dokonale splynula. (O prečnievaní som vedela svoje.) Myslím, že ma zbožňoval už od malička, aj keď si už nespomeniem prečo, bola som predčasne vyhúknuté dieťa s plochou hruďou a rovnátkami, napriek tomu sme zrazu tvorili pár. (Spočiatku.)

Teta Anna, u ktorej som vtedy trávila každoročne prázdniny, bola v tom čase už závislá na whisky, mohol za to chlapík s priezviskom Rivera ( skúste s takým menom žiť banálny život), Anna ho nedokázala prestať milovať, rovnako ako ju on nedokázal prestať mlátiť, a tak ho raz po jednej nakladačke prešiel vlak. (Symbolické.) A možno to ani nebol vlak, možno ho prešla radosť zo života, ale nikomu nestál za to, aby po tom pátral, pravda, okrem tety Anny. Naložená v alkohole ani nevnímala, že okrem nej som v jej dome aj ja, takže som občas skončila u susedov.

Homérova (Adamova) mama ma napchávala hranolkami a pečenou rybou a Homér (vymyslel si tú prezývku sám) mi skladal básne a tiež papierové draky. Miloval draky. Keď mal pätnásť, vyrábal ich z papiera desiatky a predával za babku všetkým deckám na ulici, takže nad našimi hlavami občas lietalo more červených, zlatých a fialových drakov. Alex medzi nás rýchlo zapadol, odkedy sme sa spoznali v podzemke. Tak sme v šestnástich tvorili nerozlučnú trojku, ja, Alex a Homér (alias Adam). Trojlístok, ako zvykla hovorievať teta Anna, ktorý (akosi) nedošiel do Ameriky.

Alex si jedného dňa nechal vytetovať na pravé rameno trojhlavého draka, urobil to kvôli Homérovi (Adamovi), ale keďže chlapík v tetovacom štúdiu nevedel veľmi kresliť, drak sa celkom nevydaril a občas pripomínal okrídleného psa alebo hada, to keď Alex pokrčil ruku alebo ňou napríklad zamával. Niekedy sme sme mu preto hovorili Bastian (ako tomu chlapcovi z Nekonečného príbehu), neznášal to a hneval sa preto na nás.

Nikdy som doma rodičom neprezradila, že sa počas prázdnin o mňa teta Anna veľmi nestará a ani to, že pije, myslím, že keby som im to povedala, už by som do Londýna nikdy viac nesmela. V osemnástich som sa s Homérom (Adamom) rozišla a začala vážne chodiť s Alexom. Pamätám si, ako sa Adam hystericky smial, keď na to prišiel, rozbil pri tom nejakú fľašu s alkoholom, kopal do dverí a odmietal sa s nami dvoma baviť, aj keď ho Alex prosil takmer na kolenách, nechcel mu odpustiť, o nejakej láske nechcel ani počuť. Odniesol preč aj Moby Dicka (našu užovku), vraj ju pustil do prírody, ale nikdy sme presne nezistili, čo sa s ňou vlastne stalo, len jedného dňa užovky viac nebolo.

„Zvláštne, že sa na teba nehnevám, hnevám sa len na Alexa.“ Povedal mi raz Homér (Adam) len tak medzi rečou, „To asi preto, že sa na teba nedokážem hnevať. Láska nemá cit. Je bezcitná, ak mi ťa vzala!“

A potom sa jedného dňa Alex stratil. Bez stopy. Len tak si pobalil veci a zmizol. Homér (Adam) tvrdil, že ho videl na stanici s dievčaťom odnaproti, volala sa tuším, Lena, ale neverila som tomu, že by Alex odišiel len tak, bez jediného slova rozlúčky.

A potom, oveľa, oveľa, oveľa neskôr, v inej krajine (a v inej dimenzii) som raz po ceste z práce videla na rohu ulice chlapíka s drakom vytetovaným na pravom ramene, stál len tak, s tvárou vystavenou lejaku, ako iní vystavujú tvár slnku, s pírsingom v nose, brade a v obočí, stál pri semafore len v tielku a smial sa.

Ešte som si stihla všimnúť, ako k tomu chlapíkovi s vytetovaným drakom na ramene (čo mohol a nemusel byť Alex) pristúpila nejaká žena s veľmi tmavými vlasmi a plachou tvárou, podobala sa trochu na Lenu, dievča od susedov (z mojich britských prázdnin), ale mohol to byť aj niekto úplne iný. Tá žena odtiahla Alexa nabok, pod markízu najbližšej kaviarne a nežne ho pobozkala na rameno.