Andrea

„V noci vraj ušli z miestnej ZOO nejaké zebry, ráno našli len prázdnu ohradu a vylomený zámok, strážnik spal asi príliš tvrdo!“ Hovorí Maruška a smeje sa.

Pripomenulo mi to Daniela a jeho historku so zebrami, Daniel je Buddyho brat a kedysi tiež makal v ZOO, bola to letná brigáda alebo čo, ale vyrazili ho už po mesiaci, lebo raz, keď sa príšerne opil, nalial slivovicu zebrám do napájadla a pár ich vtedy takmer uhynulo, našťastie, len takmer, ale Daniel nemôže odvtedy slivovicu ani cítiť.

Sadám si k laptopu a snažím sa písať, Danielov príbeh by možno vystačil na celú jednu poviedku, hovorím Maruške, vydavateľ ma denne bombarduje mailami a ja aj bez nich viem, že s knihou meškám. Ako keď som k nemu prišla vtedy prvý raz a on sa ma spýtal, o čom to bude.

„Taká poviedková kniha. Nič veľké. Žiadny Kundera, ani Kafka.“ Habkám a on sa mračí ešte viac.

„A je v tom nejaký sex?“ Pýta sa a ja mám chuť po ňom niečo hodiť, pretože nie, nie je v tom žiadny sex.

„Aspoň nejaká erotika?“ Skúša opatrne. Premýšľam, aká veľká by bola tá lož, ak by som prikývla a či účel vždy svätí prostriedky a prečo to musí byť také ťažké, ak človek nechce klamať a musí.

„Nie, obávam sa, že nie. Ani erotika.“ Hovorím a tvárim sa nešťastne, pretože teraz ma určite pošle do pekla aj s celou mojou knihou.

„Musíš, jednoducho, klamať, dievča!“ Hovorí Buddy a pripaľuje si čierny Davidoff. „Lebo knihu dnes predávajú len dve veci: Sex a zasa sex!“

Včera sme s Maruškou preliezli plot dolu pri dokoch a mne to pripomenulo tie dni, keď zmizol Adam a keď som denne preliezala plot na konci našej ulice, aby som sa dostala dolu k rieke, medzi lopúchy, divé maky a krtince. Vlastne som tam chodievala plakať a aj Maruška si teraz zrazu sadá do mokrého piesku a plače. Zneistím. Maruška nezvykne plakať. Prečo v mojej prítomnosti v poslednej dobe všetci plačú? Vyžarujem také niečo alebo čo?

„Doba je zlá, dievča!“ prikyvuje Buddy skepticky a odklepáva popol z cigarety do popolníka.

Maruška je tehotná. S Mikešom, čo vo Švédsku spával s tým talianskym architektom. S Mikešom, s ktorým sa pred piatimi rokmi rozviedla a s ktorým už jedno dieťa má. Hnevám sa na ňu a aj naňho a súčasne sa na ňu hnevať neviem, je to zvláštny mix pocitov, ktoré neviem pomenovať. Hnev, prekvapenie, smútok. A mala by som sa pritom asi skôr tešiť. Z nového života. Tak prečo to nedokážem?

„Keď vyrastiem, kúpim bračekovi alebo sestričke hrocha. A slona. A tiež antilopu. Alebo nie. Radšej celú ZOO!“ Povie na tú novinu Ema, Maruškina a Mikešova dcéra a nakreslí všetkým princeznám na všetkých výkresoch oranžové oči.

Je zvláštne, ako deti o budúcnosti nikdy nepochybujú.

Vo vrecku mi vibruje mobil. (Dnes už po štvrtý raz. Ignorujem ho. Nie som pripravená na žiadne zlé správy. Vlastne nie som pripravená ani na žiadne dobré správy. Nie som pripravená na nič.)

„Vybúril sa, ukľudnil sa. Chce žiť normálny život. S nami.“ Usmieva sa Maruška, myslí pritom na Mikeša a hladí starú kóliu, čo jej leží pri nohách.

Snažím sa jej uveriť, snažím sa uveriť Mikešovi, ale celkom sa mi nedarí. Pamätám si toho talianskeho architekta, vidím pred sebou jeho ružovú košeľu a nagélované vlasy a je mi smutno.

„Človek musí stále začínať znova a znova, aby si zaslúžil druhú šancu!“, zahlási zrazu Mikeš (ani neviem, kedy sa tu objavil) a pribalí mi na cestu zázvorové keksy, balí ich do kornúta z hnedého papiera a pritom sa Marušky občas akoby nechtiac dotkne. Som zmätená. Maruška sa pýri a po očku sleduje moju reakciu. Ema mi zatiaľ potajomky strká do kufra pár výkresov princezien s oranžovými očami. Pre šťastie.

Myslím na toho talianskeho architekta a tiež na Švédsko. Z oblohy padajú do trávy chumáče hmly. Opäť mi zvoní telefón. Tentoraz ho už neignorujem. Akýsi chlapík, medik (menom Marko ) vraj práve identifikoval môjho Adama ako pacienta na uzavretom oddelení psychiatrie. V Kateřinskej. V Prahe. Počujem akoby z diaľky Profesorov hlas v telefóne. Adam trpí schizofréniou. Hovorí si vraj Batman. A tiež Moby Dick. Bastian. Alex. A Homér. A ešte kadejakými inými menami.

Roztrasiem sa.