Andrea

Večer som Adamovi opäť klamala. Pršalo a starý pán z vedľajšieho bytu si púšťal staré platne na novom bielom gramofóne značky Sonny. (Alebo Philips?) Domom znel Straight life a Art Pepper, stará vec z roku 1957, ktorú Art nahral s Milesovou sprievodnou kapelou, v ten deň mal vraj prasknutý náustok saxofónu, ale aj tak to nahrali, lebo museli. Za jediný deň!

Raz som ten biely gramofón videla, to sme boli s Adamom prvý rok svoji, pili sme vtedy čiernu tureckú kávu, zaborení do vysedených ušiakov v susedovej socialistickej sektorovej obývačke, tmavé zrniečka nám pritom uľpievali medzi zubami, on odniekiaľ vytiahol Jimmieho Hendrixa a púšťal nám ho spolu s Janice Joplin a Deep Purple na vinylových platniach.

Boli to skvelé nahrávky starých kapiel, také tie špinavé, plné ruchov a šumov v pozadí, nahrávky, z ktorých smrdel život, ozajstný život, nie ten sterilný fejk, čo chrlia empétrojky, písíčka a dnešok vôbec. Pamätám si ten večer, pretože o pár blokov ďalej vo vedľajšej ulici našli akéhosi potetovaného chlapíka v kaluži krvi, všade pobiehali hasiči a záchranka a policajti a ktosi komusi rozprával o dievčati, ktoré kŕčovito držalo toho potetovaného za ruku a nechcelo ho pustiť, a tak ju museli strčiť do zvieracej kazajky.

Chvíľu sme vtedy len tak nasávali atmosféru toho večera a tiež lacné krabicové víno, potom Adam začal rozoberať recenziu novej Profesorovej knihy a všetko pokašľal. (Ako vždy.) Adam neznáša Profesora.( A krabicové víno.) A pritom ho ani nepozná!

Ráno nasadám do čierneho SUV, susedka z vedľajšieho vchodu stojí pri okne, za záclonou vidím jej ružové natáčky a hrubé okuliare s kosteným rámom. Adam automaticky zapína bezpečnostný systém a púšťa rádio. Linkin Park. Hľadám v palubnej skrinke doklady, na zem padá pár vlhčených utierok na sklo a staré číslo PC Revue. Tiež zopár parkovacích lístkov. A starý výpis z banky.

(„Spamy. Samé spamy.“ Povie Buddy a zaškerí sa.)

Ružové natáčky sa sem- tam pohnú spolu so záclonou, možno je to vietor, možno ma nevidí, možno len sleduje vrabce na drôtoch elektrického vedenia a tiež Elpéčkového, čo práve vybehol von vyvenčiť psa. Václav Havel si ešte pred pár dňami potriasal rukou s dalajlámom. A teraz sú mŕtvi. Obaja.

„Si zbytočne sentimentálna.“ Zahriakne ma Buddy. „Smrť patrí k životu.“

Skôr, než stihnem naštartovať, pípne esemeska.

„Chýbaš mi!“ (Ktovie, či smartphone vníma emócie alebo len chladne prepisuje informácie. Jedna. Nula. Nula. Jedna. Inteligencia a chlad patria k sebe. Jedna: jedna.)

Na chvíľu ma to paralyzuje, nedokážem sa ani pohnúť, len sedím a pokúšam sa otočiť kľúčom v štartéri. Pohýname sa. Vysadím Adama o pár blokov ďalej. Nič nezbadá. Nepýta sa, kto mi napísal. Nemusím klamať. Som za to vďačná. A aj nie. Nepobozká ma. Studenou rukou sa dotkne tej mojej a stratí sa v dave.

Na prechode pre chodcov je nejaký ruch, plešatý pán z otlčenej fordky niečo kričí na pár puberťákov na zastávke, ale oni sa len smejú, ak by som otvorila okno, počula by som, čo kričia, možno by som to mala počuť, možno je to niečo dôležité, čo mi odkazuje Boh alebo ty, ale neurobím to, tak, ako to neurobí nik z vodičov áut na tejto križovatke. Všetci sme priveľmi ľahostajní (ku všetkému) a je nám to jedno.

Míňam budovu divadla, medzitým volá Adam, má pokojný hlas, zabudol mi dať pokyny na najbližšie hodiny, a tak to musí napraviť, akoby som bola malé dieťa, akoby mi bolo treba vysvetliť, kde zaparkovať a ako vyjsť z auta, ako si pritom uhladiť sukňu, aby nebolo vidieť priveľa nahej pokožky, ako sa správať, kam a kedy ísť nakupovať, čo vložiť do košíka a čo radšej nie.

Amy Winehouse spieva o láske, je zlomená a mŕtva, aj ja som zlomená, ale ešte nie som mŕtva, ešte mi niekto píše esemesky, ako mu chýbam, a tak nemôže byť všetko stratené, chcem tomu veriť, že ešte nie je. Že nie je. (Že nie.)

Adam je stále na druhej strane linky, pomaly kladie dôraz na jednotlivé slabiky a slová, sémantika, čo zraňuje celkom neverbálne, akoby celé toto predstavenie bolo určené malému dieťaťu s poruchou pozornosti alebo niekomu, kto sa dá pričasto niečím nepatričným rozptýliť.

Prejdem z hlavnej cesty na privádzaciu rampu parkovacieho domu, strážnik v uniforme so smiešnymi výložkami, čo pripomínajú epolety vojnového veterána, neosobne zasalutuje, systém prečíta čiarový kód. Všetko musí mať svoj kód. Alebo číslo. Vodičský preukaz, poistka, pas. Rybársky lístok. Aj objednávka. Mobil, IČO, DIČ, číslo popisné a konfekčné a číslo zákazníka. Rodné číslo. Poradové číslo na novú obličku. Na nový wolsvagen. Na medzištátny IC rýchlik Praha- Viedeň.

„Vo svete je priveľa anarchie. Potrebujeme nejaký systém.“ Argumentuje Buddy.
„Aj nacisti dávali ľuďom čísla.“ Namietam.

Presne o pol štvrtej popoludní nasadám opäť do auta a opúšťam budovu. Bolí ma hlava, chcem byť čím skôr doma a dať si aspirín a horúcu vaňu. Mesto je plné smogu, bilboardov a očíslovaných ľudí. Na chvíľu ma napne, ale premôžem sa. Mám zábrany vystúpiť z auta a uľaviť si, je tu priveľa ľudí. Je to určite len migréna alebo pokazený žalúdok, a možno mi je zle z toho všetkého a predovšetkým zo života, ktorý žijem. (A ako ho žijem.)

Stojím dlho na červenej a pomaly sa stmieva, chlapík s pírsingom v nose, na brade a v obočí, prebieha cez prechod na druhú stranu ulice a späť, niekto naňho trúbi, celá kakofónia klaksónov ako z biblie, postmoderný Babylon, nikto nechce nikomu rozumieť. Chlapík má na ramene niečo vytetované, vyzerá to ako nejaký had, na chvíľu mi niekoho pripomenie, niekoho blízkeho, ale hneď tú spomienku zatlačím do úzadia, nepatrí do tohto života, začína pršať a všetci sa schovávajú do pasáží, kaviarní, fastfoodov a nákupných centier a znepokojene sledujú pribúdajúce kaluže, akoby z pohľadu na ne mohli uhádnuť, kedy prestane pršať, aby mohli pokračovať v niečom, v čom boli práve tak nenáležite vyrušení a aby sa opäť mohli náhliť niekam, kam mali predtým namierené, s niekým, kto ich sprevádzal alebo za niekým, kto na nich čaká. Alebo nečaká. (Niekde.)

Kolobeh života. (Alebo smrti.) A potetovaný chlapík na rohu ulice stojí len tak v daždi s tvárou obrátenou k nebu a nahlas sa smeje.