Andrea

Volám sa Andrea a som závislá na cigaretách.  Neviem kedy, ako a ani prečo sa to stalo, ale je to, žiaľ, tak. Teda, klamala by som, ak by som tvrdila, že vôbec neviem, prečo a ako sa to začalo, ale kedy sa to prehuplo do závislosti, to ozaj netuším. 

Naivne a úporne sa presviedčam, že to zatiaľ (šikovne) maskujem, napríklad  tik- takmi, hašlerkami, parfumom, osviežovačmi vzduchu a podobnou hnusnou chémiou a samozrejme, úporným zapieraním skutočnosti  (nie, ja nefajčím, to priateľ, sused, kolega), ale uznajte sami, zakryť sa to nedá. Respektíve, nie na dlho.

Fajčím na balkóne, v aute, dokonca aj v práci. Fuj. Raz som fajčila na benzínke (a to sa asi nesmie), ale skončilo sa to tým, že sa ku mne postupne pridal pumpár, jeden kamionista a pán v drahom obleku a drahom aute, ktorý si práve s asistentkou starostlivo upravoval svoj itinerár a jedným očkom poškuľoval po mojich minišatách. (Teda, skôr po mojich nohách v nich.)

Pumpár ma ponúkol pivom (nebol to Radler a ja som sa chystala ďalej pokračovať v jazde, takže som jeho ponuku pohoršene odmietla, už by mi ku šťastiu nič nechýbalo, len nafúkať). Kamionista v umastených montérkach s bagetou (s oschnutým syrom a nazelenalou šunkou) mi síce svoju bagetu neponúkol (ešte to tak), ale snažil sa získať moje telefónne číslo, čo urýchlilo moj odchod z benzínky. Pripadala som si zúfalo hlúpo a trochu nesvojprávne.

V nejakom zlom americkom filme by som už bola členkou klubu anonymných fajčiarov a rozoberala by som pod dohľadom skúseného psychoanalytika vo vyťahanom svetri a s lenonkami na očiach v pohodlnom kresle a s podcastom zurčania potôčika alebo niečoho podobného príčiny môjho zlyhania (nie jedného, zdôrazňujem), ale nie sme v „jú-es-ej“, žiaľ. Či chvalabohu? A príčiny by som asi ani za toho oného nepriznala. Čo som bábovka? A čo koho do toho?!

Skúšala som už aj pyžamový víkend s pevným odhodlaním, že nevystrčím ani nos z domu, v byte ani jedna cigareta, ba ani zapaľovač, chladničku som prepchala pistáciovou zmrzlinou (na tej som tiež závislá), cviklou, špenátom, baklažánom a brokolicou v snahe, že oddnes začnem žiť zdravo.  Nebudem fajčiť, skúsim radšej vegetariánstvo alebo raw stravu, budem piť smoothie, susedovmu psovi podsuniem hovädziu roštenku a tlačenku od maminy, bude ma za to milovať (ten pes) a nebude si robiť svoju potrebu pri mojom novom aute.

Púšťala som si teda dookola filmy Woodyho Allena, Quentina Tarantina a Bergmana (všetko umelecky dokonalé a dokonale depresívne dielka) , potom som upiekla dva plechy čučoriedkových mafinov, vytriedila šatník, dokonca som v zúfalstve vytepovala koberec v predsieni, ktorý už mal aj tak poputovať na charitu, ale moje úsilie nakoniec skončilo tým, že som o pol jedenástej v noci prehodila na pyžamo bundu, skočila do kozačiek a strapatá a nenamaľovaná zúfalo bežala do najbližšej večierky, kde som si s najväčším sebazaprením kúpila zápalky (bude mi to sťažovať pripaľovanie cigarety) a jednu krabičku (len jednu!) marlboriek. (Veľmi som pri tom trpela.)

Doma som vypreparovala dvoch pstruhov (to už bolo okolo polnoci) , nie, nepreparujem mŕtve zvieratá, ale s tým zdravým spôsobom života treba tiež nejako začať a radšej postupne, nie tak zhurta, takže pstruh na masle je asi lepší ako sviečková na smotane.  Obzvlášť po polnoci a po celodennej konzumácii  špenátu a brokolice.  Aj keď to tak nemusí byť vždy… teda, nie vždy a nie tak celkom L

Volám sa Andrea a som závislá na cigaretách. Počas volebnej noci mi veľmi pomohli. (Ale zasa nie až tak veľmi.) O druhej nad ránom bol náš osud spečatený, v parlamente pár hnedých, pár nacionalistov a pár neomylných. Na balkóne s pripálenou marlborkou a s podcastom vypeckovaných Manu chao sa ešte zdalo, že sa to bude dať zvrátiť. Moje fajčenie a možno aj blbý výsledok volieb. Ale, niektoré veci nie sú také jednoduché ako v amerických filmoch. Nestačí ich pomenovať. Treba ich aj zmeniť.  A to už také ľahké nebýva.  Ani s pevným odhodlaním.