Založ si blog

Medzihra alebo električka číslo štyri

V starožitníctve pod bránou mi Adam kúpil ligotavú brošňu, držali sme sa za ruky a predavač sa usmieval. Možno tú brošňu nosila nejaká krásna žena už dávno pred vami, povedal a pripol mi ju na chlopňu šiat. Obchod voňal levanduľou, starinou a ešte niečím. Možno premrhanými dňami a zlými rozhodnutiami. (Všetky starožitníctva tak voňajú.)

V električke číslo štyri zarývam nechty do dorezanej koženky sedadla, nejaký opilec zakopáva o slepého psa, chvíľu nadáva, a potom sa nahlas niečomu smeje, pes lenivo dvíha ťažké viečka a chlapec s gitarou si niečo pohmkáva. Adam si trie svoj nos o ten môj ako nejaký starý eskimák a hladí mi ruku.

“V kúpeľni musím vymeniť žiarovku.” Pošepká chlapík v slnečných okuliaroch dievčaťu s guľatým bruškom v kvietkovaných tehotenských šatách, ona prikyvuje a placho si odhŕňa vlasy z čela. Vonia po materinej dúške (všetky mamy voňajú po materinej dúške) a tiež po detskom púdri a olejčeku Johnson a Johnson. (A ešte asi po šťastí.)

Rána už nie sú také teplé, parkety v pracovni vŕzgajú a holuby na námestí špinia. Jeseň dozrieva v kyslom daždi a strechy oťažievajú pod ťarchou vody a stvorenia.

“Večer ti urobím horúce kakao.” Hovorí Adam a snaží sa nedívať na dievča v kvietkovaných tehotenských šatách, aby mi to nebolo ľúto. Vie, že ja nikdy nebudem voňať po materinej dúške a po detskom púdri ako ona, nikdy, ach, asi nikdy. Nie.

Sadrový Ježiško v kostole pod Vežou má vlnité zlaté vlasy, túžim sa ich dotknúť a zistiť, či sú pravé, ale asi sa to nedozviem, je príliš vysoko, tak ako všetko v živote, čo za niečo stojí. Dívam sa naňho a čakám, možno udrie blesk alebo praskne okenná tabuľa, vo filmoch je to vždy tak. Čakám na nejaké znamenie, akékoľvek, aby som vedela, že ma sadrový Ježiško berie vážne, ale nič sa nedeje, malé čiastočky prachu sa zľahka vznášajú vo svetle, čo sem dopadá cez farebné sklo zvonku, nejaká žena pred oltárom ticho plače a sadrový Ježiško si ma ďalej ľahostajne premeriava.

Skúsme, kto skôr uhne pohľadom, provokujem, je to taká stará detská hra, ak ja, tak nič, ak ty, tak mi dáš ešte šancu, skúšam, ale on mlčí a usmieva sa a ja viem, že túto hru s ním nemôžem nikdy vyhrať, túto a ani žiadnu inú, pretože sadrový Ježiško to vydrží dlhšie. Neuhnúť.
Električka číslo štyri je dierou v časopriestore. Niečo ma do nej pravidelne vťahuje. Niečo silné a vševediace. Niečo, čo je nad sadrovým Ježiškom, nad našimi osudmi, nad všetkým. Niekde tam hore. Niečo, čo je medzi bozónom, energiou a Bohom. Niečo, čo je bozónom, energiou a Bohom. Niečo, čomu verím, a tak to existuje. (Jednoduché.)

V ruke držím starú škatuľu s keksami a kyslými ovocnými cukríkmi. Žiadne bábiky.

(“Hlavne už nikdy žiadne bábiky!” Pripomína Buddy a špára sa v zuboch.)

Vystupujem a opatrne prechádzam popri kostole pod Vežou, odolám pokušeniu nazrieť dnu a podchodom zamierim rovno k starej tehelni, do iného sveta, medzi kartóny, potkany, prázdne fľaše a sfetované deti. Vyhúknutý chlapec (v mikine s nápisom: Fuck you!) vstáva z kopy papiera a zblízka sa mi díva do tváre. Má rozšírené zreničky. Po pár dňoch si nebude nič pamätať. Tráva, tipujem.

“Tráva prináša nejaké pocity. Aspoň nejaké pocity!” Kričí Alex v mojich spomienkach a je to také skutočné, až za zľaknem. Prečo príbehy nemávajú šťastné konce?

(“Šťastné konce neexistujú!”, hovorí pani Smithová alias Angelina Jolie (v tom filme s Bradom Pittom) a smutne sa usmeje do kamery. “Štastný koniec znamená len to, že príbeh sa ešte neskončil.” Dodá rýchlo a sklopí oči.)

Kladiem balíček so sladkosťami na zem. Chlapec si ma posmešne premierava a odpľuje si. Bojím sa pohnúť. A bojím sa aj toho pocitu, že sa bojím. Nemá viac ako pätnásť rokov. Smiešne, som minimálne dvakrát taká stará a bojím sa.

“Čo chceš?” Pýta sa. (Je zhulený.)

“Hľadám Adama.” Poviem a podávam mu cukríky a keksy. Moju ruku surovo odstrčí. Krabica padá na zem, do prachu. (Prach si. A v prach sa obrátiš. Amen.)

“Toto si načo priniesla? Hm? Tak čo? Stratila si reč?”

“Hľadám Adama.” Opakujem.

“A prečo tu?”

Krčím ramenami.

“Povedali mi, že tu bude.”

“A kto ti to povedal?”

Neodpovedám. Nikto sa ani nepohne, chlapec v mikine si obhrýza nehty, po chvíli z vrecka vyloví mobil a komusi volá. Už sa na nič nepýtam. Potom obaja dlho mlčíme a na niečo čakáme. Alebo na niekoho. (Snažím sa veriť, že čakáme na Adama.) Nejaké dievča v háremkách piští, ktosi ju zahriakne a zasa je ticho. Pozorujú ma, ľahostajne fajčia a podávajú si fľašu s lacným alkoholom. Minúty sa vlečú. Začína pršať. Akoby tu žili v inej dimenzii. Akoby som žila v inej dimenzii ja. Hľadám v taške dáždnik, ale nie je tam. Spomínam si, že som ho nechala v aute. K tehelni som sa však priviezla električkou.
Električkou číslo štyri, v ktorej som kedysi dávno stretla Adama. Kedysi dávno, keď som ešte vedela ľúbiť. (Alebo som si to aspoň myslela.) V tej električke, kde ma teraz pravidelne mučí minulosť spomienkami na Sáru a na môj život, keď som ho ešte žila. K tehelni som sa priviezla práve tou električkou. A auto, dáždnik, Adam a môj život ostali kdesi v tej diere v časopriestore. Tri svetelné roky odtiaľ. V inej galaxii. V inom Matrixe. Inde.

Imitácia šťastia

27.07.2017

Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči a sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Doľava a doprava. Presúvam soľničku po stole a cítim každú nerovnosť dosky, akoby viac »

Jazzy colours

25.07.2017

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch viac »

V krajine za zrkadlom

02.05.2016

Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi viac »

Daniel Lipšic

Daniela Lipšica odsúdili za usmrtenie chodca na tri roky podmienečne

22.09.2017 16:42

Daniela Lipšica odsúdili na tri roky podmienečne takmer presne po roku od autonehody, pri ktorej exposlanec usmrtil chodca na bratislavskom priechode.

Petro Porošenko, Donald Trump

O čom sa zhovárali Trump a Porošenko?

22.09.2017 16:30

Prezidenti USA a Ukrajiny Donald Trump a Petro Porošenko vo štvrtok nerokovali v Bielom dome, ani na pôde 72. rokovania VZ OSN, ale v newyorskom hoteli Palace.

IMG 7202

Horským záchranárom vynovujú autopark. Najstaršie auto malo už 19 rokov

22.09.2017 16:00

Horská záchranná služba nie je len o technike, ale najmä o schopnostiach a fyzickej zdatnosti záchranárov.

Christian Lindner, FDP, nemecké parlamentné voľby

Malé zmeny. Nemecko však čakajú výzvy

22.09.2017 15:00

Či si to Nemci uvedomujú, alebo nie, po voľbách čakajú krajinu viaceré výzvy aj v zahraničnej politike.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 28
Celková čítanosť: 21167x
Priemerná čítanosť článkov: 756x

Autor blogu

Kategórie