Andrea

V noci pri dverách zvoní Boris. Asi zabudol, že už nejaký čas žijem s Adamom. Vyzerá priveľmi bezradne, aby som mu pribuchla dvere pred nosom, a tak o pol druhej ráno varím kávu, hľadám aspirín a číslo na Sandru. A tiež deku. (Je chladno.) Adam chvíľu stojí prísne pri dverách a sleduje nás, obočie zvraštené, myslím, že presne viem, čo sa mu preháňa hlavou. (Ale možno to vôbec neviem.)

Sandra je Borisovou veľkou láskou a dokázala, čo ja nedokážem. (Zachrániť sa.) Po štvrťhodine sústredeného hľadania vylovím jej číslo z Johna Miltona.

„Nikto si nezapisuje telefónne čísla na stránky kníh! Okrem teba! Také niečo! Och!“ Hnevá sa Adam.

Miltonov Stratený raj je ale presne to miesto, kam sa zapisujú telefónne čísla osudových lások, aby sa nestratili (v pekle), pomyslím si. Ale nahlas nepoviem nič. Radšej mlčím a sledujem Borisa, ako sa opíja, hltá Xanax a ľutuje sa. (Všetko naraz.)

„Je to pijan!“ Hučí do mňa Adam a zatvára dvere na kuchyni. „Opíja sa a je mu úplne jedno, či je to whisky, borovička alebo čistiaci prostriedok! Záleží len na množstve.“

(„Fenomén doby!“ Smeje sa Buddy.)

Viem, že keď Boris odíde, Adam dostane hysterický záchvat, už teraz na ňom vidím, čo príde. Kedykoľvek sa Boris obtrie špinavými rukami o vyleštené sklo konferenčného stolíka, Adam zbledne a viditeľne trpí.

„Život si nenaplníš tak ľahko ako trebárs byt- talianskou pohovkou, belgickými obkladačkami alebo francúzskou literatúrou. Bez lásky nič nemá zmysel!“ Gestikuluje Boris, zapíja Xanax vodkou a plače.

Volám Sandre a na druhej strane počujem len nekonečný vyzváňací tón. Nedvíha.

Ustieľam Borisovi v pracovni na pohovke a on neprotestuje, je neskoro (na čokoľvek), svitá a ja po prvý raz odvtedy, čo žijem s Adamom, ostávam doma za úsvitu namiesto toho, aby som cestovala na druhý koniec mesta kvôli toastovému chlebu a džemu z portugalských pomarančov a novozámockých ríbezlí.

Adam sa oblieka do práce a premeriava si ma, akoby ma konečne videl reálne, akoby až teraz prehliadol a je to ako novoročný up- date, up- grade, reset, delete a spam dohromady. LOL. (Lot of laugh.)

Takmer počujem ten šum zmätených myšlienok v jeho hlave. Akoby som bola nejaký nový druh hmyzu, ktorý treba pozorne prezrieť, preskúmať, zaradiť a pomenovať, sleduje ma, aj keď si oblieka plášť do dažďa. Treba dať novému súboru ešte názov. Sformátovať. A uložiť. Zatvára dvere. Ešte raz sa obzrie. Počujem, ako v garáži pod nami túruje motor.

Boris stále dookola opakuje to isté. Sandra, univerzita, Sandra, univerzita, LÁSKA, Sandra, Sandra, Sandra, láska. Vypočujem si to. A ešte raz. A znova. Je to ako terapia. Ešte to všetko musí veľakrát niekomu vyrozprávať, kým si uvedomí, že je to preč, že je to už len príbeh.

(Pripomína mi to ten večer, keď v tom malom zadymenom lundskom pajzli (vtedy vo Švédsku) Mikeš zvracal do záchodovej misy po tom, ako mu Maruška vychrstla do tváre teplé zázvorové pivo a všetko to svinstvo o nevere. Maruška si myslela, že ju Mikeš miluje, ale on spával s nejakým talianskym architektom, tak sa aj ona (na truc) vyspala s chlapíkom, čo vyzeral ako Max von Sydow z tých Bergmanových artie filmov. Vtedy Mikeš len zvracal a zvracal, akoby chcel vyvrátiť zo seba úplne všetko, nielen mäsové guľky a tvarohový koláč, ale aj to, čo práve počul a nechcel počuť, zvracal, akoby chcel svoje vnútro obrátiť naruby a pozrieť sa, čo je na ňom také zlé, že ho žena jeho života musela podviesť s niekým takým. A prečo? Lebo je gay? Veď to nebola nevera, preboha! Spávať s iným mužom je len… čistý sex! Čistý? Len sex! Len sex!)

(„Všetky ľudské príbehy sa navzájom podobajú.“ Hovorí Buddy a pridáva si do whisky ľad. „Láska, nuda, nevera. Alebo iné utrpenia. Choroba. Smrť. Alkohol. Sklamanie. A zasa nuda. A nevera. Samé straty. Každý nejako trpí. A niečo stráca. Každý!“)

O jedenástej volá Sandra. Všimla si na displeji môj zmeškaný hovor. Má tichý hlas ako niekto, kto sa už dávno rozhodol. Presviedčam ju, aby to s Borisom ešte skúsila. Prosím. Nepočúva. Zvláštne. Ja niekoho prosím. A nejde o mňa. Napriek tomu je to také naliehavé, ako by som prosila Boha v modlidbe o niečo veľmi dôležité. (Sadrový Ježiško sa usmieva. )

Láska je ako modlidba.
Ty, ktorý si na nebesiach, osláv sa meno tvoje, buď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako dnes, tak aj zajtra, aj na veky vekov. Amen. (Len ma naveky ľúb! Naveky!)

Sandra je neoblomná. Uprostred rozhovoru náhle položí. Bez vysvetlenia.

(„Niekedy naše rozhodnutia netreba zdôvodňovať. Treba ich len urobiť.“ Povie Buddy a zaškerí sa.)

Chvíľu sa motám po kuchyni, ukladám taniere do umývačky riadu, leštím poháre, zabíjam čas. Minútu po minúte. Z pracovne sa ozýva kašeľ. Boris si vynucuje moju pozornosť. Musím mu povedať, že Sandra sa k nemu nevráti. Ako z pravdy urobiť niečo znesiteľné? Mám klamať? Musím. Prečo je lož pre nás vždy znesiteľnejšia?

„Lebo lož je láskavá. A možno v skutočnosti neexistuje nič také ako pravda alebo lož. Len my meníme uhol pohľadu a okolnosti menia nás.“

Zašepká Buddy smutne a kopne do seba ďalšiu whisky.