Vo fialovej parochni, čo si Maruška zakúpila v jednej z mnohých marockých štvrtí v meste, pripomína excentrickú barónku, čo raz v noci v návale šialenstva zabila svojho mladého milenca, myslím, že som tú operu videla kedysi dávno vo Viedni (alebo v Prahe?), ale tá spomienka je už stará, a tak je dosť možné, že to ani nebola opera, ale život.
Pod bielym nánosom prachu, čo sa jej usádza vo vlasoch, fialová farba bledne a už nepôsobí tak nástojčivo ako predtým. Nízky zavalitý predavač si ju nedôverčivo premeriava, v medzierkach jeho riedkych zubov presvitajú ružové ďasná a ešte chumáče tmavého tabaku, čo prežúva, naposledy som také niečo videla v nejakom starom americkom filme, kde akýsi poďobaný chlapík v mokasínach, s klobúkom posoteným hlboko do čela popíjal lacnú whisky, prežúval tabak a ako podcast znelo lacné klavírne sólo. Divoký západ ako vyšitý, všade zvírený prach, pár prostitútok a pľuvance tabaku.
Náramok je nenávratne preč. Prehĺtam slzy. Mikeš ho Maruške kúpil včera miesto prsteňa za posledné peniaze a ja som ho stratila. Všetci si ma vyčítavo premeriavajú. Ospravedlňujem sa.
(Akoby sa naše straty dali nejako ospravedlniť.)
(Možno ten jemný šperk, stratený mojím pričinením v zatuchnutom bruselskom obchode s africkými banánmi, raz niekto nájde a daruje inej žene, čo nebude mať fialovú parochňu a žltú krepovú sukňu a čo si nebude brať toho istého muža po druhýkrát.)
Straty k životu prirodzene patria, hovorí Maruška múdro a vyťahuje odkiaľsi zrkadlovku. Potom všetci opäť dlho mlčia, akoby ticho mohlo stratu nejako prekryť, Mikeš si v kabínke malého obchodu oblieka vypožičaný frak a ja fotím zelené papagáje na námestí Guy d´Arezzo, rastafariánov v metre, Antoina na Place Jourdan a Maruškinu a Mikešovu druhú svadbu v akomsi zastrčenom kostolíku, ktorého názov zabudnem už v nasledujúcej chvíli.
Okolo nôh sa nám tmolí nejaký mokrý pes a malé dievčatko v modrých šatách (nie je to ich dcéra, tá ostala v hoteli s pestúnkou) sa uprostred obradu rozvzlyká a nemôžu ho utíšiť. Malé dieťa s oválnou tvárou, obrad sa musí na chvíľu prerušiť, ku komu patrí to dieťa, pýta sa kňaz prísne a akási žena s dlhými červenými nechtami ho po chvíli odvádza preč.
(Ten plač už v nás ale ostáva.)
(Ako keď mi tá Parížanka vtedy na Monmartri vtlačila do ruky koláčik šťastia, vrabce sa čvachtali v špinavej kaluži, elektrické drôty (alebo mačky?) priadli, akési deti púšťali z mosta papierové draky (a tiež hudbu) a do môjho koláčika šťastia niekto zabudol vložiť lístoček. (Alebo šťastie.) Na tej fotke z Monmartru sa Adam nakláňa k mojej tvári, nevidieť mu do očí, niečo mi nástojčivo hovorí, tie slová si už nepamätám, navždy ostanú nevypovedané, aj keď určite odzneli.)
„Do jedného záberu nedostanem stodvadsaťkilového predavača, zelené papagáje a Marušku v Tintinovom kostýme.“
„Marušku škrtám!“, hovorím, smejem sa a oháňam sa pritom zrkadlovkou. „Ten kostým je aj tak príšerný!“
„To nemôžeš!“ Protestuje. „Som nevesta! Som najdôležitejšia! A to nie je kostým! Sú to svadobné šaty! Aj keď netypické!“
(Neviem, prečo sa mi pritom vybavuje Adam a Sára. Možno kvôli tomu dieťaťu, čo sa rozplakalo počas obradu. Podobalo sa na Sáru. Aj keď… v poslednom čase sa všetky deti tak trochu podobajú na Sáru. A možno je to len spomienkový optimizmus. Škoda, že sa netýka aj Adama. Vzala som si Adama z nesprávnych dôvodov, ale dôvody, ako hovorieva Mikeš, nikdy nie sú nesprávne, len ľudia, ktorým dovolíme, aby nás o tom presvedčili. Tí ľudia sú nesprávni.)
(Vždy sa dá niekto škrtnúť. Aby bol život/ záber úplný.) Adama škrtám. (Naozaj?)
K úplnosti stačí dualita, tvrdil nám vtedy dávno v Malmo Mikeš. Vonku snežilo, Mikešova dcéra spala vo vedľajšej izbe a Maruška si mlčky prezerala pod dýchavičnou lampou svoje dlhé chudé ruky, myslím, že to bolo po prvý raz, čo sa Mikeš pokúšal ospravedlniť svoju neveru (akoby sa to dalo nejako ospravedlniť), ale nepamätám si to celkom presne, vybavuje sa mi len Maruškina tvár, zima a stará Dolly (sučka), čo práve prišla o malé neduživé šteniatko.
A možno si svoje straty nemáme pamätať. Možno ich máme pochovať, ako sme vtedy s Maruškou pochovali pod starú jabloň to krehké telíčko drobného psíka spolu s Mikešovou neverou. Možno- ak by sme to vtedy neboli urobili, nefotila by som teraz papagáje a rastafariánov v metre a nevidela by som tie svetielka v Maruškiných očiach, čo tam predtým nikdy neboli.
Väčšina rozprávok sa končí svadbou..... ...
Celá debata | RSS tejto debaty