Andrea

Adam je v Lisabone už tretí mesiac (a je vôbec v Lisabone?) a ani sa neozve, aspoň sa môže napchávať svojím obľúbeným džemom z pravých portugalských pomarančov, chýba mi, ale nechcem si to pripustiť, nechcem a ani nemôžem, pretože potom by bolo všetko ešte zložitejšie.

Ráno pred domom pravidelne vrážam do akéhosi pehavého chlapca, má modrý bicykel, oranžovú mikinu a kľúčenku s Mickey Mousom (alebo niečím podobným), vždy sa naňho usmejem a on sa začervená a zmizne. Teda, nezmizne naozaj, najskôr len asi zájde za roh. Maxim verí, že deti majú pod kožou pierka, a tak pre nich nie je problém zmiznúť, ale Maxim je ešte dieťa, aj keď je presvedčený, že ma ľúbi. Maxim ešte stále verí na dobro a na lásku, to má z tých svojich smiešnych komiksov, čo ich drží pod posteľou a kde zloduchov vždy nakoniec porazí dobro. (Haha!)

Maxim ich má všetky pekne roztriedené, možno si ich zakladá podľa sérií alebo podľa toho týpka, čo je hlavným hrdinom.

Raz som sa mu pokúšala vysvetliť, že komiksy sú len paródiou na všetky klišé, a vzývanie klišé je počiatkom banalizácie skúseností (tvrdí Philip Roth, môj obľúbený autor), navyše komiksy vyvolávajú ilúziu, že život možno prežiť aj za cenu minimálneho utrpenia (hahaha!) a že stačí mobilizovať silu alebo dôvtip alebo všetko dokopy a zlo bude porazené (hahahaha!).
Ale, len som tým Maxima rozčúlila. (Maskulinná posadnutosť veriť na schopnosť prekonať neprekonateľné prekážky odhodlaním!)

Neviem, prečo práve teraz myslím na Maxima a na jeho zbierku komiksov, keď Adam sa už tri mesiace neozval a asi by som sa mala začať aspoň baliť, veď ma vlastne to posledné ráno vyhodil z bytu, ale nedokážem to, nedokážam otvoriť skriňu a začať ukladať veci do kufrov, pretože nedokážem Adama opustiť, takisto ako si nedokážem priznať, že ho už nemilujem, aj keď viem, že sa zmenil a že za to nemôže, že z neho Sárina smrť urobila iného človeka, takého cudzieho, zvláštneho, iného, ale neľúbim ho (asi) a neviem ani či ľúbim Maxima.

Neviem nič. (A asi by som mala vedieť.)

Cez obedňajšiu prestávku leziem starými požiarnymi schodami na povalu a volám Profesorovi. Neviem, prečo práve jemu. Dvihne okamžite. Ticho ma presviedča, aby som sa pobalila a presťahovala sa ihneď k nemu do Prahy. Že ma nikdy neprestal mať rád, že zniem bezradne, že v Celetnej otvorili novú čokoládovňu (alebo to nebolo v Celetnej?) a na Břevnově, neďaleko cintorína, sa vraj ktosi obesil a že Basic (jeho pes) už úplne oslepol.

Viem si predstaviť život bez Adama, ale neviem si predstaviť život s Profesorom. Asi preto, že k nemu nič necítim. Mám v hlave citový galimatiáš.

(A nemali by city sídliť niekde inde? S hlavou by to nemalo mať nič spoločné. Asi.)

Profesor má dvojpodlažný byt na Bertramke, perzského kocúra a zbierku starých džezových platní, ale nemá biely gramofón, modrý bicykel, kľúčenku s Mickey Mousom a ani zbierku komiksov.

„To nemáš ani ty! A načo by ti bol bicykel? A komiksy?“ Čuduje sa Buddy a prezerá si ma ako motýľa prišpendleného k podložke.
„Ja neviem.“ Odpovedám a bezradne krčím ramenami.

Hodím na seba mikinu, stiahnem si kapucňu hlboko do tváre a bežím von, za mesto, odtiaľto to nie je až tak ďaleko, brodím sa vysokou trávou, a potom už len ticho ležím medzi odkvitnutými púpavami a ostrým pýrom. Začne pršať, ale prší len na mňa a kvety okolo. Voda zo zavlažovača, uvedomím si po chvíli. Je tu ticho a veľa lopúchov a tiež kvety, lúčne kvety, divé maky, iskerníky, nezábudky. Skutočné kvety, čo nekúpiš v kvetinárstve za desinu za puket, ale také, aké mi nosieval kedysi Adam, keď sme boli ešte deťmi.

Autentické. Povedal by dnes, keby tu bol. (Ale nie je.)
Aj ja som bola kedysi taká. Autentická. Ako tie divé maky. (Ale teraz neviem, aká som. Stratila som sa. V sebe.)

A Adam nedvíha mobil už tri mesiace a neodpovedá ani na esemesky. A predsa je občas na whatsappe online. A jeho sekretárka tvrdí, že si len predĺžil služobku.
Aha.

Zátvorka.

(Vekom sa nemúdrie. Len sa tratia ilúzie. A niekedy sa stratíte aj vy a ani neviete, kedy, ako a kde. Ale žijete. Aspoň všetci okolo vás tomu veria. Aj vy si to myslíte. Bije vám srdce, rastú vám vlasy a nechty. Dýchate. Chodíte do práce a usmievate sa. (Usmievate sa?) Spíte. (Spíte?) Aspoň sa snažíte. (A snažíte sa?) Ak sa dá. A ako sa dá. (A dá sa?)

Veštica Gina v telke pred polnocou vravieva, že časom všetko prejde. Bolesť a choroby a nešťastie. Že sa to jedného dňa, predsa, musí zvrtnúť. A volajúcim zatiaľ sťahuje operátor (alebo niekto iný) desiatky a stovky eur za tú nádej.

„Tak to potom vôbec nie je drahé!“ smeje sa Buddy. „Koľko eur stojí nádej? A je to cena bez DPH alebo s ňou?“

Možno by som jej mala zavolať. Veštici Gine. Možno by som jej mala všetko vyrozprávať a ona by mi povedala, že ja a Adam budeme zasa jedného dňa šťastní. Len sa treba nájsť. Hm… Aké jednoduché. Ale, kde sa hľadať?)
Koniec zátvorky.

Po špičkách sa vraciam domov. Som úplne premočená. Prezliekam si tričko. Je mokré. Od umelého dažďa zo zavlažovača. Nechávam Adamovi odkaz pod dverami do spálne. Nedokážem tam teraz vojsť a zbaliť sa. Nechám to na neskôr. Hodím do tašky len dvoje tenisiek, pas a bundu, čo visí v predsieni. Kľúč hádžem do schránky. Ružové natáčky rozvlnia záclonu a je znova pokoj.

Radšej utekám teraz, ako potom, keď sa Adam vráti a opustí ma. Niektorým ľuďom nedokážeme klamať. (Aj keď väčšine áno.)

Raz, keď sa William Burroughs totálne zhulil, zahral sa na Williama Tella a strieľal do jablka na hlave svojej ženy. Netrafil.
Nie všetky naše hry dopadnú dobre. Asi preto, že nemáme pod kožou pierka ako deti, a tak sa nemôžeme premiestniť v čase a urobiť veci inak.
Nie lepšie.
Iba inak.