Andrea

Nad ránom mi pípne pri posteli esemeska, bola som Adamovi neverná ( po koľkýkrát?) a čas akosi neplynie, len prešľapuje na mieste (presne ako ja), noci sú chladné a Maxim sa ešte stále nezmieril s mojím odmietnutím. Buddy sa smeje: „Maxima si nikdy nechcela, dievča. Maxima nie. Toho nie.“

(Ako keď zvýrazňovačom označíš vetu v texte, aby ti už nabudúce neunikla jej dôležitosť: MAXIMA NIE!)

Po špičkách idem do kúpeľne a morím sa s odpoveďou na strohú esemesku, kohútik kvapká, studené dlaždice mrazia až do špiku kostí, naskakuje mi husia koža a cez stropné okno dopadá na dlážku svetlo z neónových pútačov odnaproti.

Tri hodiny ráno a dotykový displej svieti do tmy, bolia ma oči a tiež život, ticho je odrazu priveľmi hlasné. To len Adam zakrútil kvapkajúci vodovodný kohútik, uvedomím si. Stojí za mojím chrbtom a nahlas dýcha, bojím sa otočiť. Hľadám výhovorku pre to, čo robím s mobilom v kúpeľni o tretej ráno, ale nič mi nenapadá.

“ Mikeš práve opustil Marušku.“ Vynájdem sa a obrátim sa tak, že sa dívame jeden druhému rovno do očí. Mlčíme. Tma hustne, zrazu nie je čistá ako tá tma dolu v prístave pred úsvitom, táto tma je plná hmatateľnej lži, neónový pútač zabliká a zhasne, akoby aj on nevládal uniesť váhu toho, čo bolo povedané, i toho, čo povedané nebolo. Stále sa nehýbeme, niečo v nás sa dotýka tej lži, kĺže po jej povrchu a znovu a znovu sa do nej ponára, akoby sa v nej predsa len dalo nájsť niečo pravdivé, ak by sa človek trochu snažil, akoby sa lož mohla premeniť na pravdu, ako sa vtedy u Borisa pravda premenila na lož.
Ale opačne to nefunguje. (Nikdy.)

„Mikeš si Marušku nikdy nezaslúžil!“ Povie napokon Adam ticho a obráti sa na odchod. Ani slovo o Maximovi. Ani slovo o nevere. Ani slovo o nás.

Nedíva sa na mňa, ani na mobil, nedíva sa vôbec na nič, pohľad do prázdna, ten pohľad poznám, takto sa díval ten sfetovaný chlapec pri starej tehelni vtedy. Moje klamstvo vzaté na milosť. Bez diskusie. Žiadne otázky, žiadne odpovede. Istota neistého. Jeho rozhodnutie o jeho živote je spečatené.

(A čo môj život?)

Kráčam za ním pokorne do spálne ako zahriaknuté dieťa, aj keď som nebola obvinená, moja vina visí medzi nami tesnejšie ako ťažký záves, vkĺznem pod prikrývky a privieram oči, ale nedá sa. Zbytočná snaha, zbytočný život, svet je plný zbytočností, čo si ľudia pchajú do životov, pomyslím si, len Adam akoby svojou dokonalosťou nevedomky odporuje mojej teórii, dokonalý vo svojej úspornosti všetkého- pohybov, citov, dotykov, výčitiek, lásky. Nech nič nevyjde zbytočne navnivoč!

(„A možno si to len všetko šetrí pre niekoho iného.“ Podpichne Buddy.)

Dvadsaťdva minút do pol štvrtej. Adam dýcha ticho ako dieťa, prikrývka potichu skĺzne na zem, ešte je treba naplno ukázať nahotu našich tiel. (Nakoniec.) Aby sme nahotou našich tiel mohli zakryť inú nahotu. (Našich životov.)

O piatej zvoní budík. Vstávam. V kuchyni chladia kachličky, som bosá. Zapínam toastovač, vajíčka varím presne dve a pol minúty, ani o sekundu viac. Aj tridsať sekúnd navyše by Adam poznal. Vchádza dnu celkom potichu. Sedíme pri stole mlčky, sledujem jeho dvojdňové strnisko a dávam si pozor, aby som naňho priveľmi necivela, bojím sa, riziko toho, žeby som mohla byť až príliš osobná, je priveľké. V tejto fáze nášho vzťahu sa už iná intimita ako fyzická, neodpúšťa. Havrany na protiľahlej streche sledujú každý náš pohyb, ale možno si to len nahováram, ako koniec koncov všeličo ostatné.

Len tak, medzi správami z Bruselu, čo vďaka rádiu tvoria zvukovú kulisu nášmu ránu, zrazu Adam preruší mlčanie.

„Odlietam dnes na dva týždne, o 14:35 z Viedne do Lisabonu. Kvôli tomu kšeftu.“ Povie, ako by mi oznamoval, že v hypermarkete za rohom spadla obloha.

„Dovtedy si odsťahuj veci, prosím.“ Dodáva pomaly a zalieva si ovsené vločky mliekom s nulapercentným obsahom tuku. Nenútená verbálna agresivita nevylučuje citovú dyslexiu. Práve naopak. Pohľad Orwellovho dokonalého pána Ogilvyho so správnou minulosťou a ešte správnejšou budúcnosťou. Ako bonus. (Veľký brat sa díva.)

Chce sa mi zvracať, ale ďalej poslušne sedím pri stole, vertigo bez nystagmu, Hitchkok bez Vtákov. Vlastne, nie, nie! Na protiľahlej streche ešte stále sedí párik havranov. Krájam šunku na úhľadné kúsky, ako to má Adam rád a vkladám si ich spôsobne do úst. Zvukové znamenie hlási sedem hodín, tridsať minút. Adam sa sterilne dotkne studenými perami temena mojej hlavy, kovový stisk ramena a zvuk bezpečnostnej zámky na vchodových dverách. Šuchot krídel.

Nehýbem sa.

fotka: zdroj: internet