Andrea

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch či v mobile. Môj byt je v neďalekom komplexe, čo nedávno vyrástol hore v kopcoch, je to jeden z tých mezonetov s verandou a samostatnou garážou, má dve spálne, dve kúpeľne, kuchyňu prepojenú s priestrannou obývačkou a niečo ako halu, čo som po dohode s architektom prerobila na pracovňu a zariadila ju lacným nábytkom z Ikey. Do splatenia hypotéky mi ostáva už len pár miliónov rokov. Vypnem svetlá a zazvoním u suseda. Potrebujem s Buddym pomôcť. Je ťažký.

Zložíme ho v pracovni na pohovke. Ani sa neprebudí. Horúčava pomaly ustupuje, ale aj tak v sprche na seba asi desať minút púšťam ľadovú vodu, až ma páli každý centimeter pokožky.

Klimatizácia sa pokašľala už pred dvoma dňami. Ešte nahá vyťahujem z chladničky poslednú načatú krabicu pomarančového džúsu. Namiešam si  ho s poriadnou dávkou ľadu. Chvíľu premýšľam, či zajtra zavolám Chipovi, ale potom to zavrhnem. Naša povrchná známosť založená na nude a nedostatku sexu ma frustruje. Bude chcieť ostať do rána a na to ešte nie som pripravená. Vkĺznem do starého vyťahaného trička a odnesiem si na verandu drink a laptop. Chvíľu lovím v playliste, kým nenájdem presne to, na čo mám chuť.

Chet Baker a Almost blue. Dokonalé. Výhľad na blízke tenisové kurty, park a maklérsku kanceláriu ma nikdy neprestane baviť. V diaľke zhasínajú a zažínajú sa svetlá unaveného mesta.

Asi ma premôže spánok, pretože keď otvorím oči, Buddy len tak stojí nado mnou, díva sa a mlčí. Je až podozrivo triezvy.

„Koľko je hodín?“

„Asi sedem. Spala si na verande?“

„Zrejme. Nepamätám si také horúce leto.“

„Ani ja.“ Nadýchne sa, akoby chcel niečo povedať, ale potom sa prudko zvrtne a zamieri do kuchyne.

„Urobím ti kávu?“

„Cíť sa ako doma!“ Zakričím za ním, ale nemyslím, že ma počuje.

„Dáš si vajíčka alebo lievance?“ Opäť je na verande, v ruke drží plechovku s kávou a snaží sa opásať sa mojou zásterou. Musím sa smiať.

„Čo je?“

„Nič. Len… pristane ti to.“

„Nič? Žiadne otázky?“

„Žiadne. Nie si môj muž. A… áno, lievance. A veľa javorového sirupu. A silnú kávu. A džús.“

„Vieš, ty si aj tak najúžasnejšia žena na svete.“

Viem. Pomyslím si. Veď to je na tom to najhoršie.

V sprche na seba opäť púšťam ľadovú vodu a umyjem si zuby. Na mejkap sa vykašlem, vlasy si len tak stiahnem do uzla vzadu na temene. Buddy ma už videl azda vo všetkých možných situáciách. Nie je treba sa snažiť. Zo skrine vytiahnem šaty na ramienka a len tak, bosá, si sadnem k tanieru s ešte horúcimi lievancami.

„Vieš, chlap v kuchyni je vždy taký sexy.“

Usmeje sa. Na tvári mu raší asi dvojdňové strnisko.

„Máš dosť javorového sirupu? Alebo ešte chceš?“

Pokrútim hlavou. Nechcem nič, mám všetko, čo potrebujem. Ale nahlas nepoviem nič.

„Chýbala si mi.“

„Hm…“ Na toto sa nenechám nachytať. Nemôžem.

„Kto bol ten chlap? Včera… Ten, čo sa okolo teba stále motal?“

„Neviem. Nikto.“

„A si ešte s tým… ako mu hovoríš?“

„Myslíš Chipa? Áno, dá sa to tak povedať. Ešte s ním som. Občas.“

„A je to… niečo viac?“

„Podľa toho, ako definuješ- viac.“

„Vieš, ako to myslím.“

„Viem. A nie. Nie je.“

„Prosím, vypadnime spolu niekam. Zbaľ si kufre. Len tak… Poďme do Paríža, Madridu alebo hocikam, kde budeme len my dvaja.“

Mlčím. Dívam sa do taniera a bojím sa na Buddyho pozrieť. Bojím sa, čo by som uvidela, ak by som sa mu pozrela do očí. Vnímam, ako si pomaly vyzlieka zásteru, ukladá šálky od kávy do umývačky riadu, ide do sprchy. Počujem vodu, tečie dlho, veľmi veľmi dlho. Vychádza zo sprchy, oblieka sa obrátený chrbtom ku mne. Ešte stále sa nedívam. Prechádza okolo mňa. Cítim parfum a ešte niečo. Možno limetkový šampón. Možno sklamanie.

„Povedz…“ Obráti sa a zrazu sa nič nehýbe. Aj vzduch stojí a možno sa aj čas zastavil.

„Milovala si ma niekedy?“

Mlčím. Počujem zavrieť vchodové dvere. Dojedám posledný lievanec a starostlivo ním vytriem aj posledné zvyšky javorového sirupu z taniera.

zdroj: youtube