Andrea

Lena vždy parkuje na tom istom mieste, na rohu parkoviska, vedľa smetnej nádoby, presne štyridsať krokov od hrdzavej rampy, dvanásť krokov od novinového stánku a sedem krokov od vchodových dverí. Vlastne ani nevie, kedy sa to presne stalo, kedy začala merať život na kroky a metre a rozdeľovať priestor na presné štvorce, trojuholníky a obdľžniky.

Buddy tvrdí, že k tomu došlo pár dní po tom, ako nechala v kaluži krvi v starom byte na desiatom poschodí chlapíka s vytetovaným drakom na pravom ramene, aj keď si už nepamätá, či ho bodla ona alebo niekto iný. Buddy to vie, pretože je jej psychiater a občas mu poliši dohodia nejakého cvoka, a tak celkom presne vie, že ten chlapík (s vytetovaným drakom na pravom ramene) sa volal Alex a zabil sa sám, aspoň tak to povedal súdny patológ (a súdnemu patológovi môžeš vždy veriť, tvrdí Buddy), ale Lena si to nepamätá, a tak ju možno presvedčiť o čomkoľvek a uverí tomu.

Behal po meste (Alex) a stával pri semaforoch, možno, aby si ho ľudia všimli, ktovie, mal vytetovaného draka na pravom ramene, ale nikto po ňom ani neštekol, tak si podrezal žily a ešte sa (pre istotu) bodol do brucha. Raz, keď pršalo. Psi neštekajú na lietajúcich drakov. (Asi.)

V jedno daždivé popoludnie počas terapeutického sedenia Buddy položil Lene ruku na rameno a ona sa mu zrazu z ničoho nič do nej zahryzla, presne do tej istej ruky, kde mal chudák Alex vytetovaného draka, a potom sa rozplakala. Buddy ani nevie, prečo to spravil, prečo jej položil ruku na rameno, nikdy to nerobieva, ale na tie zuby si spomína, dokonca si presne dokáže vybaviť hodiny, čo hlasno tikali v miestnosti a tiež žltý taxík, čo práve zastal pri chodníku za oknom a spomína si aj na sanitku a políciu a nejakých ľudí v bielych plášťoch, čo ho odvádzali preč, jeho a aj ju, Lenu, ktorá sa zrazu uprostred vety niekam akoby prepadla, niekam hlboko do seba, kam za ňou nemohol a ani nechcel. A čo také urobil alebo povedal? Takmer nič. Len sa jej dotkol.

A ani Lena to nedokáže vysvetliť, vie, že Alex jej chýba, zabudla mu to predtým povedať, zabudla mu povedať, že ho ľúbi. Vie len, že chladnička musí stáť v kuchyni presne štyridsať centimetrov od rohu stola a že sa raz v jedno ráno prebudila a pocítila nástojčivé nutkanie posunúť pohovku o dvadsať centimetrov doľava od dverí, také to nutkanie, čo sa nedá potlačiť, pretože, ak to skúsite, tak sa zbláznite, skôr či neskôr. Pamätá si, aká bola nervózna, že to nemôže urobiť, nemôže, pretože musí hneď vybehnúť z bytu, keďže Moby Dick, sused, si vraj dnes ráno práve chcel vziať život. Ale neúspešne (A to je asi dobre. Alebo nie?)

Že vraj Moby Dick! Veď sa volá Adam, vie to, lebo raz sa jej pri smetiakoch predstavil, mal taký plachý úsmev a obrovské oči, ten Adam. Ako nejaký hollywoodsky filmový herec. Vraveli, že je blázon, ale jej tak nepripadal. Hneď človeka zaškatuľkujú a to len preto, že vraj zbieral po nociach odpadky a nosil ich do bytu. Opadky? Ale kdeže! Raz ho videla, vracala sa vtedy nad ránom z baru a bola trochu unavená, ehm, teda, viac si vypila a videla ho, ako sa mocuje po schodoch s igelitkou plnou akýchsi starých hračiek. Plyšáky, rozbité autíčka, hojdací koník, bábiky bez hlavy.

Keby sa radšej starali o seba a nechali na pokoji slušných ľudí, ako je ona a ten Adam napríklad!

Kto by to bol doňho povedal, že je niečoho takého schopný? Taký milý a tichý muž. A smutný. A pustil si plyn, len si to predstavte, ten Moby Dick, teda Adam, chlapík s veľkými očami a smutnou tvárou, čo tak trochu pripomínala veľrybu (veď preto tá prezývka), muž, čo jej na chodbe vždy tak úctivo pozdravil. Že vraj: Ruky bozkávam, slečna.

Kto už dnes také niečo robí? Asi nikto. Určite nie. A v jeho veku? A chcel sa zabiť! Zvláštne. Vždy si myslela, že samovrahovia volia smrť, pretože nemôžu niečo mať, lásku alebo peniaze alebo šťastie alebo všetko dohromady, presne tak to aj vtedy povedala Buddymu na jednom z tých otravných terapeutických sedení, na ktoré musela pravidelne dochádzať, odkedy sa Alex zabil. Myslela si, že samovražda vždy nejako súvisí s hľadaním zmyslu života, jedine tak sa vedela zmieriť s Alexovým odchodom, ale Moby (Dick), teda vlastne Adam, ten nikdy nič nehľadal. Moby Dick bol jediný zo všetkých ľudí, ktorých kedy stretla, čo nikdy nič nehľadal, okrem stratených hračiek. (Aspoň si to myslela.) A ani nikto nikdy nehľadal jeho, čo si ona pamätá. Úplný samotár. Ale nič o ňom vlastne nevedela.

A musela vtedy rýchlo opustiť byt, nejaký policajt ju netrpezlivo súril na schodoch, rýchlo, rýchlo, slečna, každú chvíľu to tu môže vybuchnúť! Také nezmysly! A tak pohovka vtedy ostala stáť na tom istom (úplne nevhodnom) mieste, dvadsať centimetrov od miesta, kde stáť mala, všade bolo plno dymu a tiež plno požiarnikov, všetci niečo kričali a dívali sa niekam hore, myslela si, že sa všetci dívajú do neba, tam, kam práve chcel odísť Moby Dick, teda Adam, ale nie, dívali sa len k oknám piateho poschodia, akoby tam ešte mohli zazrieť muža, čo práve odložil cigaretu na okenný parapet, aby si pustil plyn, lebo nenašiel nič, čo by bolo hodné hľadania.

fotka: zdroj: internet