Andrea

Pred chvíľou začalo opäť pršať a blondína v obtiahnutých legínach na benzínke mi vnucuje kávu alebo koláčik, nakoniec odchádzam s bagetou s kuracím mäsom alebo niečím, čo sa tak aspoň tvári a čo som vlastne vôbec nechcela. Stojím potme vonku v daždi, ako tam vtedy na tej križovatke pri semaforoch stál ten chlapík s hadom vytetovaným na ramene v ten večer, keď tak veľmi pršalo a on nastavoval tvár dažďu, ako iní nastavujú tvár slnku a určite vedel, čo má robiť, pretože farebné postavičky na semafore vždy vedia, kedy zastaviť a kedy sa znovu pohnúť. Pripraviť sa, pozor, stáť!

Jeden z kamionistov v zamastenej mikine mi núka cigaretu. Nad výjazdom z benzínky sa práve rozsvecuje reklama s najlepším jogurtom, najlepším pracím práškom alebo najlepším mobilným operátorom (a aký je v tom rozdiel?), chlapík z pumpy vyfukuje úhľadné obláčiky smradľavého dymu a nalieva sa niečím z plechovky.
Lacná kolínska, hlboké zúfalstvo a teplé pivo, tipujem.

Na najbližšom odpočívadle sa prezliekam, palubné svetlo nesvieti, mala by som vymeniť žiarovku, ale neviem to, a tak ďalej hľadám v tme, po chvíli nahmatám gumenú kačičku, takú, s akou sa hrávajú malé deti a všetko je v momente späť, ako keď niekto nešikovne zatrasie kaleidoskopom a sklíčka sa zoskupia do iného obrázku.

Znovu husto sneží a Adam sa smeje, v kútikoch očí sa mu pritom robia malé vejáriky vrások, zvádza ma a teší ho, že neviem odolať. Cítim to ako dnes.

Chuť chvatného milovania, spotené telá, deodorant Puma for men, pískajúca gumená hračka a rozbité okuliare, posuň sa trochu, miláčik, špinavý sneh a musíme sa ponáhľať, (chvat), aby sme stihli vyzdvihnúť Sáru zo škôlky, vyšklbnutý pramienok vlasov, dávaj trochu pozor, (bolesť), mali sme vyraziť skôr, pusť ma, naozaj to teraz nechcem, (odmietnutie), už sa stmieva, tak už poď, nech sme čím skôr tam (nervozita), presmerovaná doprava, obchádzka a dopravní policajti, nejaký blbec nedával pozor na ceste, (hnev), kačička zapadnutá pod zadné sedadlo, bez tých okuliarov naozaj nič nevidím, (opäť hnev) a tá hnusná námraza, tú nám bol čert dlžen, asi nehoda, pozri (záujem), nejaký idiot kohosi prešiel, to sú dnes ľudia!, nejaké dieťa, ach Bože, Bože, má rovnakú pláštenku ako naša Sára, ale nie, nie, (strach), je to len zhoda náhod, dnes ráno si jej, predsa, nedala tú pláštenku, nedala, že si jej ju nedala, preboha, (zúfalstvo), odpovedz mi už konečne!!!, určite si jej tú pláštenku dnes ráno nedala?! Ach Bože, Bože, BOŽE! (poznanie).

A už nič. Už viac nič. Už naozaj viac nič.

Chceli sme byť, predsa, takí šťastní.

„A?“ Pýta sa Buddy.

„Koniec. Začiatok konca. Prvý chlap, druhý, tretí, štvrtý. Kedy som ich prestala počítať? Nevera.“

„Prečo práve nevera?“ Buddy ani nedýcha.

„A prečo nie? Lepšie ako Xanax, nemyslíš?“ Kontrujem.

„Žiadne zakázané uvoľnenie sa predsa konať aj tak nemohlo!“ Moralizuje Buddy. „Takto si chcela zachrániť manželstvo? Sáre to život nemohlo vrátiť!“

„Nechcela som zachrániť manželstvo! Chcela som zachrániť seba!“ Kričím. „Adam o každom chlapovi vedel! O každom! Ale nič nehovoril, nehneval sa, neprosil. A nehovoril ani o Sáre. Nikdy!“

„Esemesky a telefonické rozhovory? Alebo niečo viac?“

“ Virtuálna nevera. Klasika.“

„Hlavne, že si ho nepodviedla fyzicky.“ Vydýchne.

„A nepodviedla?“ Zosmutniem.

„A podviedla?“ Díva sa prísne.

„A bol by v tom rozdiel?“ Nedívam sa mu do očí.

„A nebol by?“

(Nemohli sme ďalej takto žiť, ale žili sme ďalej presne takto.)

A na druhej schôdzke Juan Carlos hovorí Marii, že pomaranče sú už celkom zrelé a po jednom sa natiahne, predrieka lektor nahlas v deviatej lekcii španielčiny (z cédečka v prehrávači v aute). Aj v Hemingwayovej Pamplone už asi dozreli pomaranče, napadne mi. A slnko predsa znovu vychádza! Opakujem si španielske slovíčka, púšťam si ich (z cédečka) veľmi nahlas, veľmi veľmi veľmi nahlas, som rada, že som tú kazetu španielčiny v palubnej skrinke tak rýchlo našla, dnes ju potrebujem, potrebujem niečo, aby som prehlušila tie hlasy v mojej hlave, lebo niektoré spomienky sú priveľmi hlasné, prekrikujú sa a prekrikujú aj hluk motora a aj hudbu.

(Niektoré spomienky sa nedajú vôbec stíšiť.)

Otváram dvere auta a vyhadzujem gumenú kačičku do kríkov pri ceste, medzi obaly od čokoládových tyčiniek, kondómy, použité papierové vreckovky a vrecúška od paprikových čipsov.

„Už žiadne bábiky! Hlavne už žiadne bábiky a žiadne hračky!“ Šepká do ticha auta Buddy a vyfukuje pritom obláčiky pary.