Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi pletú a občas neviem, čo bolo včera a čo je dnes. Bolí ma celé telo aj napriek tomu, že už nejaký čas ani nie som nažive. Srdce som nechala niekde tam. Miestnosť je prázdna, len holé steny, patológ, ja a mŕtve dieťa. Vyplašená si ho prezerám. Mám identifikovať mŕtvolu. Adam leží na infúziách o dve poschodia vyššie, psychicky sa zrútil. (V tejto chvíli netuším, koľkokrát sa to ešte stane.)
Sára leží na pitevnom stole, má doráňané telíčko, rozpustené vlásky lemujú bledú tváričku. Nemôžem sa jej dotknúť, aj keď sa jej dotýkam. Medzi nami je už bezodná priepasť. Puklina medzi dvoma svetmi. Časopriestor plný polámaných šuchotavých krídel. Nikto ju už nikdy nenaučí lietať. A to akosi najviac bolí.
Pýtaš sa, ako veľmi.
Pýtam sa, ako mi môžeš položiť takú otázku.
A potom mlčíme. Všetci.
Ked som bola ešte malá, verila som všetkým príbehom. Verila som na škriatkov, trollov, na víly a aj na zázraky, bez toho, aby som chápala, že príbehy rastú z našich životov tak, ako stromy zo svojich koreňov. Občas sa vylejú na papier, vyberú si svojho rozprávača a tomu sa zveria a on im načúva. Pretože príbeh oživuje spomienku na niečo, čo sa niekedy dávno stalo alebo sa ešte len stane.
Pretože, aj keď blúdiš a myslíš si, že nevidíš, nepočuješ, nerozumieš, existuje niečo, čo ťa udržiava pri živote a vedie tvoje kroky presne tam, kam máš prísť. Tam, kde ťa čaká tvoja cesta. Tam, kde pochopíš, že to, proti čomu bojuješ a čo ťa k smrti unavuje, je zároveň aj tým, z čoho vzíde tvoje nové a silnejšie ja. Môžeš tomu hovoriť ako chceš. Láska. Viera. Strata. Nádej. Hviezdy. Kvety. Vesmír. Dieťa. Bozóny. Boh. Ty.