Mám pocit, že všade okolo vybuchujú ohňostroje alebo malé sopky. Kráčam po tektonickom území. Muž s pomarančom, ktorého som stretla asi pred mesiacom v električke číslo štyri a ktorý sa mi stratil v noci v tme, stojí teraz tu, pár krokov odo mňa, v džínsach a vyblednutej športovej košeli. Plytko dýcham, v ruke pohár so sektom, ruky sa mi trasú a môj snobský priateľ práve vysvetľuje svojmu obchodnému partnerovi, že akýsi kitewing je vraj fínsky vynález a prenikavý zážitok, veľmi sa smejú, ale z ich rozhovoru vôbec nič nevnímam. Lesk jeho mondénneho sveta ma už dávno neoslepuje.
Muž s pomarančom sa pomaly otáča a pozerá sa priamo na mňa.
A potom Boh stvorí nebo.
A je to, ako by som práve stála pred jedným z tých psychedelických obrazov Jacksona Pollocka, záľaha farieb, až ma bolia oči. Je to o sile, o vytržení a o šialenstve. Je to ako sedieť na koncerte legendárneho Joea Cockera, priamo pod pódiom a každým pórom nasávať tú atmosféru ešte pred prvým akordom, pred prvým nádychom. Je to ako posadnutosť pijana jeho fľaškou. Most wanted. Atraktívna karoséria, puristický dizajn, ikonická záhadná vôňa. Môj navigačný systém hlási ERROR.
Podíde ku mne, vidím drobné pehy na jeho nose a hlbokú jazvičku pod pravým obočím. Jemná asymetria, čo dáva tušiť, že som nestretla Boha, a predsa mám taký pocit. Citrus a bergamot. Zabúdam dýchať, ale vnímam ho každým pórom.
Vlastne nevnímam nič iné, len jeho. Stojí tak blízko, že sa bojím, že sa roztopím ako ľady z pólov a zaplavím neanonymne prázdne ulice, námestia i promenády. V meste zahalenom dymom z výfukov, komínov a cigariet strácam zrazu svoju bezpečnú strohú uniformitu.
Úlomky zrkadiel, flitre a jagavé látky. Som oslepená žiarou. Chcem mu postaviť vo vlasoch veterný mlyn a byť jeho Rocinantou. Chcem ho hltať ako kopček svojej obľúbenej pistáciovej zmrzliny. Chcem si ho premiešať, navrstviť, zmixovať a napeniť. Chcem s ním sedieť s kvetmi vo vlasoch na asfalte pred jadrovou elektrárňou, kúpiť mu chladný pozemok na Mesiaci, červený na Marse a horúci na Venuši. Svojou hrejivou starostlivosťou nedovolím výkyvom teploty ohroziť naše globálne otepľovanie. Chcem s ním len tak vybehnúť do dažďa. A kričať. Alebo plakať. Bláznivo sa smiať. A všetkým sa drzo pozerať zblízka rovno do očí.
Hovorí, že sa volá Adam a že je enviromentalista. Musí to zopakovať, pretože mlčím. Asi si nie je istý, či som ho počula. Nespoznáva ma. Ja jeho áno. Musím sa mu pripomenúť. A tiež tetu Annu, Alexa, aj našu cestu do Ameriky. Pri Alexovom mene sa trochu zamračí, ale potom sa už len usmieva.
„Zmenila si sa.“ Hovorí pomaly a špičkou jazyka si prechádza po perách.
„Si krásna.“ Mlčím.
A zrazu (a je to po prvý raz v živote) si túžim vziať niečo staré, niečo nové, niečo modré a niečo požičané. Nechcem len testovať model. Permutácie, derivácie a integrácie súčtov a rozdielov ma už nebavia.
Prvý raz v živote viem, čo chcem a je to zvláštny pocit. Lebo tuším, že tentoraz nebudem potrebovať rozum. Lebo som práve stratila hlavu.