Založ si blog

Imitácia šťastia

Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči a sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Doľava a doprava. Presúvam soľničku po stole a cítim každú nerovnosť dosky, akoby som sa jej dotýkala rukou. Dnes sa opijem. Pre ten uvoľňujúci pocit z alkoholu a tiež preto, lebo je to možno jediný spôsob ako odniekiaľ odísť a pritom zostať. (Aké otrepané.)

Hádžem do seba jednu whisky za druhou, nedočkavo a rýchlo, cigaretový dym napĺňa pomaly miestnosť a je to, ako keď sa zadrhne stará vinylová platňa a dookola znie jeden jediný akord, stále ten istý, uväznený v čase a v matérii, takej pominuteľnej, a predsa večnej. Pitie chvatné ako milovanie. A rovnako zbytočné. Kratučké zabudnutie. Príjemné. Pominuteľné. Imitácia šťastia. (Ako opotrebované manželstvo.)

Len sa opiť. Nič viac. Koľkokrát v živote som bola na mol? Raz? Dvakrát? Už to tam vzadu niekde klíči. Cítim to. Radšej sa opiť whisky ako niekým, kto by ma mohol na celý život opantať. Alebo nie? A možno tak nejde ani o strach. Chcieť niekoho, veľmi ho chcieť, a potom, keď je už na dosah, prídu pochybnosti. A tiež vzdor.

Niečo vo mne sa vzpiera a nie je to také jednoduché. Opäť podľahnúť. Nie, nie je to vôbec jednoduché. Začať odznova. Radšej vypnúť myšlienky a len tak splynúť… S čím? S univerzom?

Opiť sa. Také neškodné a zároveň intenzívne plytké, až mám pocit, že zrazu chápem Danteho „contrapasso“ a je to hlboké (napriek tej plytkosti) a krehké (napriek tej tvrdosti). Príliš veľa nezmieriteľných protikladov, čo v skutočnosti do seba zapadajú.

Tá krčma leží dosť ďaleko na to, aby sem zablúdil ktokoľvek, kto ma pozná, zvonku vyzerá ako ktorákoľvek iná putika, je tu šero aj za bieleho dňa a drevené lavice na rozkývaných nohách celkom dobre pristanú k ošarpanému barovému pultu a prsnatej barmanke s vytetovanou ružou na zápästí, čo už ako ruža nevyzerá a možno to ani ruža nie je. Prvý pohárik, druhý, tretí.

A barmanka sa usmieva, aj keď mi nalieva po štvrtý raz a pritom koketne pokukuje po komsi na opačnej strane baru, najskôr po nejakom stálom štamgastovi. Alebo, ktovie, možno nie, možno je to niekto pre ňu nový. Nový a neznámy ako ja, ale nechce sa mi otočiť, aby som to zistila, vlastne, aj tak by som to nezistila, nepoznám tu žiadnych stálych štamgastov, vlastne tu nepoznám vôbec nikoho, a to je dobre, pretože jediný dôvod, prečo som tu, je ten, že sa chcem dnes opiť. Aj keď v ponuke sú možno aj rebierka, kačka na pomarančoch a slivkové gule. A možno aj láska. Intelektuálna lotéria je blbosť. Všetko je tak predvídateľne banálne a isté, ako to, že zajtra budem mať parádnu opicu.

Od stolov vstávajú a zasa sa pri nich usádzajú hostia a tmolia sa okolo baru a okolo barmanky, ktorá obratne nalieva do malých pohárikov rum a tiež vodku a do tých baňatých koňak a brandy, čapuje pivo a tiež otvára fľaše s vínom, všetko to robí tak prirodzene a s ľahkosťou, akoby necítila žiadnu bezútešnosť a márnosť všetkého, akoby nepoznala tú neznesiteľnú ľahkosť bytia, čo ju celú obklopuje a pohlcuje.

Začínam byť cynická.

Sme spolu s Buddym už šesť týždňov. Dosť dlho alebo príliš krátko na lásku? A včera v noci som tancovala len preňho a mesiac bol v splne (klišé) a mala som na sebe len náramok, čo mi daroval a inak nič, vôbec nič a zrazu sa ma zmocnil akýsi nezmyselný strach, pretože to bolo príliš krásne, príliš, príliš krásne a po takom dlhom čase, keď už som celkom prestala veriť na lásku. (Na lásku? Čo to je?!) A tak som skúmala ten pocit a bolo to ako prepadnúť sa niekam hlboko do seba a vlastne zistiť, že som sa prepadla doňho.

A on tam len tak stál pri okne, díval sa na mňa a fajčil, a potom našiel tú starú nahrávku Tonyho Bennetta, The Way You Look Tonight a pobozkal ma, a potom sme sa milovali a bolo to také odzbrojujúco bezstarostné a jednoduché a prirodzené, až som dostala strach, že to skončí, že je to len sen či nejaké postpubertálne poblúznenie, že sa prebudím a ten mýtický muž bude opäť len preludom, nepravdepodobným a démonicky nedosiahnuteľným fantómom, prízrakom, čo sa stratí, ak zaspím, ak čo i len na chvíľočku zavriem oči, a tak som nespala, celú noc som sa len prehadzovala na posteli, sledovala jeho chvejúce sa viečka a priesvitnú pokožku, pod ktorou som cítila sladkú dužinu, plát medu, taký sa mi zdal, sústredila som sa len naňho a na to, ako dýcha, a potom, asi o tretej nad ránom som to pochopila.

Tak dlho som to vydržala. Bez Adama. Bez Maxima. Bez Buddyho. Bez lásky. Tak dlho som v sebe budovala tú pevnosť a odolnosť a ilúziu šťastia, nenechať sa ničím rozptýliť a tiež nikým a prežiť všetko za cenu minimálneho utrpenia, sama a stále sama, vydržať a zorganizovať si tú svoju samotu dokonale, samotu ako bonus, samotu ako bohatstvo, samotu ako dôverného priateľa a milenca a prednosť.

A netúžiť, naučiť sa netúžiť a nesmútiť nad tým, netúžiť, pretože to nie je nutné. Nie je to nutné na prežitie. Chirurgicky presným rezom oddeliť to potrebné a nutné od nedôležitého a zbytočného. Až som zabudla, čo je a čo nie je dôležité a ako to vyzerá.

A preto tu teraz sedím, v putike na konci mesta, na konci sveta, kde nikoho nepoznám a kde nikto nepozná mňa. A opíjam sa, aby som nič necítila a nevedela. Len vydržať a nebyť slabá. Alebo nie?

Piata whisky. Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči. A sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Imitácia šťastia.

 

 

zdroj: youtube

Jazzy colours

25.07.2017

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch či v mobile. Môj byt je v neďalekom komplexe, čo nedávno vyrástol hore v kopcoch, je to jeden z tých mezonetov s verandou a samostatnou garážou, má dve spálne, dve kúpeľne, [...]

V krajine za zrkadlom

02.05.2016

Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi pletú a občas neviem, čo bolo včera a čo je dnes. Bolí ma celé telo aj napriek tomu, že už nejaký čas ani nie som nažive. Srdce som nechala niekde tam. Miestnosť je prázdna, len [...]

Tieňohra

27.04.2016

V lentilkovom nebi neprší. Necháva mi odkazy v odkazovej schránke. Že sálajúce teplo mu nerobí dobre. Že roztopená cukrová vata a moje nehanebné tyrkysové plavky sú vraj to jediné, čo ho momentálne drží nažive . Že pri nahom nočnom plávaní si mám dať pozor na medúzy, čili a správy vo fľaši. Surrealisticky dokonalé odkazy. A tak kráčam proti smeru hodinových [...]

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 28
Celková čítanosť: 48687x
Priemerná čítanosť článkov: 1739x

Autor blogu

Kategórie