Andrea

Sedemdesiat pulzov a šestnásť nádychov, nič nenasvedčuje tomu, že o chvíľu bude koniec, tri balenia sedatív a pol litra vodky, broskyňovej, to sú tie výdobytky modernej doby, pred pätnástimi rokmi by si lieky zapil len obyčajnou vodkou, povedal by Buddy, pred pätnástimi rokmi by som lieky ničím nezapíjal, pretože by som sa nechcel zabiť, pred pätnástimi rokmi môj život síce tiež stál za hovno, ale bol to len rozbeh, len rozbeh a žil som ho, pretože som ho dokázal žiť, pretože som ešte veril, že je to len rozbeh.

(Ale asi som bol len mladý.)

Tie tablety chutili trpko, ešte cítim ich horkú pachuť na jazyku, teraz by som mal asi rátať údery srdca, aby nebolo treba myslieť na to, čo príde a aby som sa nebál. Strach z čoho vlastne? Asi z neznámeho.

Nezomriem o tridsať rokov niekde v posteli s prstami pokrivenými artritídou, ale teraz a tu, čo sa asi stane po poslednom údere srdca a čo budem cítiť, vraj nič, ale ako vyzerá, chutí a tvári sa také NIČ, možno ako to tvoje emocionálne prázdno, povedala by si, ak by si tu bola (ale nie si), tiež ho nedokážeš definovať, a predsa je tu a ničí ma.
Viem, že to tak nejako je, nikdy nič nebolo viac skutočnejšie ako prázdno, čo ma napĺňa.

Ale čím?

Prázdno by malo byť ako vákuum alebo ako úplná tma. Malo by. Ale nie je. Nie je to len nejaké obyčajné NIČ, vôbec nie, aj prázdno tvoria nejaké častice, vraj kvarky alebo bozóny, niekde som to čítal, ale prečo niektoré kvarky vytvoria prázdnotu a iné telíčko malého dieťaťa? Prečo?

Prečo cítim, ako ma prázdno napľňa až po okraj? Mohol by som sa tých okrajov dotknúť, ak by som chcel, ale nechcem, až do poslednej bunky tečie mojím telom to NIČ- ako nejaká zvláštna amorfná hmota, ako plastelína, infekcia, hnusný sliz, nemôžem ďalej takto žiť, a to je zvláštne poznanie. Pretože ešte včera som mohol a dnes už nie.

Priority sa vraj stále menia a nemali by, prečo aj? Vieš predsa, čo je dobré a čo nie, inštinktívne to vieš, a tak aká tam zmena hodnôt? Dobré by malo byť raz a navždy dobré, dané nemenne ako Božie prikázania vytesané do kamennej tabule a tiež to, čo je pre nás dôležité a čo nie, ale nie je to tak, včera mi stačilo menej ako dnes a zajtra to bude možno ešte horšie, vlastne určite, ale prečo?

Veď sme stále tí istí a ani naša duša nestarne a ani nedozrieva, to sú len kecy, nedospejeme k žiadnej múdrosti vekom, je to len blábol, nezmysel, ktorému chceme veriť, a tak mu veríme, ale je to smiešne, pretože naše túžby a sny nám ostávajú, kým my starneme, sme smiešni starci s detskými dušičkami a pubertálnymi prianiami. Amen!

A zajtra tu nebudem a ani moja duša, a kde asi bude? Nemôže sa to všetko, predsa, len tak stratiť v univerze, myšlienky a obavy a lásky, toľko nezodpovedaných otázok a snov, mám ich stále plnú hlavu, s rokmi neubúdajú, naopak, a v noci občas vôbec nemôžem spávať a ani káva mi už nestačí, nie, a ani tabletky, ktoré mi sestrička vždy vydelí a stojí nado mnou, kým ich neprehltnem a nezapijem vodou a potom mi ešte skontroluje ústa, či som si ich neukryl pod jazykom alebo niekde inde. Ale aj tak som ich pred ňou dokázal schovať. A aj broskyňovú vodku. A teraz mi vystačia na odchod z tohoto sveta.

Pretože všetko akosi časom stratilo cenu, okrem tvojej lásky, a toto poznanie ma zabíja. Lebo tvoju lásku už dávno nemám. A kto ju má? Nechcem radšej vedieť!

Teraz by som mal len rátať údery srdca a neuvažovať, len čakať na niečo, aj keď celkom presne neviem, načo, a ani tie zasrané učebnice farmakológie nič neobjasňujú.

Nehovoria nič o príznakoch predávkovania, ako ich cíti samovrah, žiadny opis halucinácií a predvídateľných snových predstáv, žiadne kvetnaté opisy pocitov a dlhých tunelov, len čistý strach a strach a opäť strach a čo by ešte malo prísť? Možno bolesť alebo ospalosť, neviem, a to ma desí, ale možno príde miesto toho nejaký nečakaný orgazmus v dlhom hip hopovom tuneli, to by nebolo zlé, naozaj nie, azda ešte lepšie ako svätý Peter v kvietkovanej hipisáckej košeli pri nebeskej bráne, prečo by musel mať na sebe dlhý biely habit, ako ho kreslili renesanční umelci, možno i v nebi majú internet a smartphony a IT anjeli upgradujú raj, aby nám v ňom nechýbali viber a whatsapp, online hry, appky a četovanie a ktovie čo všetko ešte.

Ale k nebeskej bráne sa samovrahovia asi nedostanú, nie, čaká ich len Danteho peklo, pekne rozdelené do kruhov (ktorý bude asi ten môj?), ale ktovie, možno je to lepšie ako nudiť sa v raji, veď aj Dante je práve tam. Určite. So svojou Beatrice. Len žiadne divé Miltonovo peklo, preboha!

(„I vravím: Uprostred svojich dní prídeš k pekelnej bráne.“ (Kniha Izaiáša, kapitola 38, verš 10))

Vlastný smiech v rannom tichu znie zvláštne, skoro ako keď si mi povedala, že si potratila, ale vraj sa tým nemám trápiť, lebo aj tak to nebolo moje dieťa, bola noc a december a všetko ťa ešte bolelo a v tme ti úplne stmavli oči a ja som sa vtedy začal hystericky smiať, také ticho a ja som sa smial a ty si vybehla z miestnosti, pretože si to nemohla zniesť, ale veď inak si silná a zniesla si všetko, takmer všetko, aj Sárinu smrť a aj ten potrat potom, tak prečo nie ten smiech? Prečo?

Zvláštne, povedala si o niečo neskôr, zvláštne, že smiech môže byť hysterický a bláznivý a uletený a tiež tichý a smutný, do smiechu sme občas schopní napchať kadečo z našich emócií, hlavne, ak nám to dáva nejaký (akýkoľvek) zmysel, a pritom by smiech mal byť len smiešny. Nič viac. Len smiešny.

(Asi.)

(A už si vraj na ceste sem. Povedal Profesor. Ako by som ti (preboha!) mohol dovoliť, aby si ma videla v takomto stave? AKO?)

Nie, žiadny odborník nenapíše učebnicu s opisom pocitov samovraha, ani Profesor, navyše o tom nikto nič nevie, odkiaľ by aj mohol? Jedine, ak by sa už o samovraždu niekedy autor sám pokúsil, haha, kniha od chlapíka, čo bol už raz takmer v pekle, tú by som si asi kúpil, určite áno, ale o tom sa nehovorí, nepatrí sa, opäť niečo z dlhého radu toho, čo sa nepatrí, o prešľapoch treba mlčať alebo sa tváriť, že sú to len žvásty, až post mortem, v životopise možno nájsť pár smutných viet o autorovej vnútornej rozorvanosti a citovom chaose, blá- blá- blá, ktorý však treba pripísať na vrub jeho geniality, blá- blá- blá, pretože genialita je vždy spojená s duševnou nevyrovnanosťou a hľadaním existencionálnych východísk. Blá.

Bože, podobné kecy do životopisov by som mohol písať aj ja, ale už to asi nestihnem, už nie, pretože o pár minút príde koniec, a to je zvláštne, hlavne preto, že ešte stále dokážem logicky uvažovať a ešte stále sa pýtam, otázky asi zastaví až smrť, myslel som si, že sa mi na konci premietne môj život, vo filmoch a knihách je to vždy tak, a ja miesto toho myslím na to, ako sa píšu odborné knihy, a to je smiešne, je to smiešne a zároveň smutné, že žiadny zasraný autor nenapíše príručku pre samovraha, to by bolo asi neprofesionálne a neetické, povedali by, ale aspoň by človek vedel, čo má čakať, a tak neviem nič o tom, čo príde a nemôžem si nalistovať napr. stranu šestťstodvadsaťdeväť a byť pripravený. Na čo?

A vo fľaši už neostala takmer žiadna broskyňová vodka. Broskyňová. Taký shit! Pane Bože! Keby bola aspoň čistá!
A ešte stále myslím a dýcham.

Ale.. ako hovorí Tennyson, dýchať neznamená žiť, a tak už možno mŕtvy dávno som, len som si to zatiaľ nevšimol.