Založ si blog

Jasná správa o konci sveta

„Som ako čierny terč v bielom mínovom poli, moje poničené ego už dávno podľahlo vodke a rozkladu. V tomto poradí. Kto kedy povedal, že žiaľ možno utopiť v alkohole? Nezmysel. Smútky vedia plávať.“ Buddy do seba hádže tretiu rundu a začína moralizovať. Klišé, klišé, samé klišé. Vždy to tak býva, keď si viac vypije.

„Stáva sa zo mňa odporný ironický stroj!“ narieka a kŕčovito mi potriasa rukou. „Hodíš do mňa zopár údajov a tvoj prístup bude zamietnutý, ako keď ti v škole na hodinách dramatického umenia učiteľka smutným hlasom oznámila, že máš talent, ale na tú úlohu sa nehodíš, pretože hlavný hrdina má meter osemdesiatpäť, zelené oči a ráčkuje. A to má byť nejaká výhoda?“ Krčí ramenami.

Buddyho novej frajerke (hovorí jej Bábika) sa rozteká mejkap a teplomer ukazuje tridsať. O siedmej večer. Hotová apokalypsa! Ani ten povestný chladný september už nie je to, čo býval. (Nedá sa naň spoľahnúť.)

Bábika sa mi vôbec nepáči, s mejkapom a či bez neho, a to sa vraj práve prihlásila do jednej z tých súťaží, kde krásky zo solárka ukazujú svoje dokonalé telá, už v osemnástich poznačené plastickou chirurgiou a výplňami pier á- la káčer Donald. Ani jedna z Buddyho frajeriek sa mi nepáči, a nemá ich málo, jednu podvádza s druhou a druhú s treťou.

Pamätám si, ako sme sa prvý raz (s Buddym) stretli, bolo to v Garáži, na koncerte nejakej undergroundovej kapely, Buddyho (vtedajšie) dievča mi tam šlohlo peňaženku. Na polícii som ešte v ten večer podpísala zápisnicu (tú babu sme chytili po niekoľkých minútach v šatni) a v noci mi pri dverách zazvonil Buddy s Profesorom s prosbou, aby som to trestné oznámenie stiahla. Pamätám si ten večer, bol začiatok milénia a ja som sa snažila zalepiť dieru po komsi, kto ani nebol, Buddy mi strkal do vrecka asi desať tácov (strašné peniaze v tej dobe) a presviedčal ma, že to dievča trpí kleptomániou a vlastne za to ani nemôže. Blá- blá- blá. Volala sa, tuším, Priska. Kde jej je koniec?

Buddyho frajerka mlčí a zíva. Nudí sa. Buddyho problémy ju nezaujímajú. Ani svetový mier a hlad v Somálsku, ale ak sa dostane do finále Miss, bude to tam verklíkovať, usmievať sa do kamery a možno Buddymu zakýva. (Sľúbila to.) V malom zrkadielku si opravuje mejkap. Načase! Bábikovské pery strácajú bábikovské kontúry. Som nahnevaná a hladná. Vždy som hladná, keď som nahnevaná. V kuchyni narýchlo grilujem stejky a trieskam so všetkým, čo mi príde pod ruku. Buddy sa potichu prikradne odzadu a chlácholivo ma hladí po vlasoch. Odstrčím jeho ruku a ďalej sa tvárim, že sa hnevám. Ale, už sa nehnevám. Mám ho rada. Inak, ako pred rokmi. Inak ako Adama. Inak ako Maxima. Inak. (Ako?)

Buddy máva tik, keď rozpráva o Adamovi a máva ho tiež vždy, keď rozpráva o láske, taký ten nervózny tik, čo túžiš zastaviť alebo zoškriabať ho z tváre, už tuší, že ani túto Bábiku nemiluje, a to ho trápi, a preto sa opíja.

Prišiel sa vyžalovať. Pár tisíc kilometrov cez oceán a len preto, aby sa mi vyplakal na ramene, lebo láska sa opäť nekonala, pár bozkov a nejaký ten spotený sex a on sa pýta, kde stále robí chybu a prečo? Bábika si vo vedľajšej miestnosti pudruje nos a Buddy hádže do seba vodku, jednu za druhou, až sa prelieva cez okraj (tá vodka a to zúfalstvo), a predsa alkohol nič nezmení, ani to utrpenie sa nezmierni, len sa stlmí a len na malú chvíľu.

„Asi som nejako citovo zablokovaný!“ narieka.

Ako keď Maxim sedel (vtedy dávno) v Starom meste na lavičke a čakal na mňa a moje rozhodnutie, jeho hard day´s night a nech idú všetci s ich radami do pekla, toto je šťastie a tak nejako (nešťastne) asi vyzerá, áno, toto je to pravé karamazovovské utrpenie a je výhradne len jeho a ak toto nie je láska, tak potom čo? Vydržím všetko!

„Život znehodnocujú kompromisy!“ Šepká Buddy.

Ale toto sú tie lineárne extrapolácie a motýle v bode za singularitou, pretože nikdy nevidíš, kam ťa vezie vlak a ku komu, všetko je niekde za horizontom, a teda neodhadnuteľné. Začiatok nikdy nepredurčuje koniec (aj keď niekedy ho v náznakoch možno vytušiť).

Vážení cestujúci, blížime sa do cieľovej stanice, sme radi, že ste využili služby našej spoločnosti a tešíme sa na vás niekedy v budúcnosti.

Niekedy.

V budúcnosti.

Sa tešíme.

Na vás.

Alebo aj nie.

Imitácia šťastia

27.07.2017

Modrobiele škvrny. A tiež žlté a zelené. Stačí len privrieť oči a sú tam. A s nimi kolotoč. Hore a dolu. Doľava a doprava. Presúvam soľničku po stole a cítim každú nerovnosť dosky, akoby viac »

Jazzy colours

25.07.2017

Je už takmer polnoc a premávka pomaly redne. Podvedome vyrazím cez Starý most k sebe domov. Nemá význam Buddyho budiť, aby som zistila, kde momentálne býva a nemám ani chuť hrabať sa mu v dokladoch viac »

V krajine za zrkadlom

02.05.2016

Stojím v kúte na patológii a k lícu si tisnem vypĺznutého plyšového zajačika. Vonku je deň. Alebo možno noc. Od toho poraneného večera som vlastne prestala vnímať plynúci čas. Dni sa mi viac »

írsko, potraty

Írski voliči v referende rozhodujú o liberalizácii zákona o interrupciách

25.05.2018 06:43

Prieskumy verejnej mienky naznačujú miernu prevahu prívržencov tábora za legalizáciu interrupcií.

Ireland Abortion Referendum

Interrupcie? Írsko sa zmenilo a ženy prehovorili

25.05.2018 06:00

Absolútny zákaz interrupcií sa v Írsku pravdepodobne blíži ku koncu. V krajine sa koná referendum, ktoré by ich malo povoliť.

Ľubomír Kopáček

Expert ku GDPR: Firmy investovali do právnikov, budú robiť ďalej to isté

24.05.2018 22:00

"Je predsa hlúposť, aby som si bral zákaznícku kartu, keď mi ju ponúknu pri náhodnom, jednorazovom nákupe," vraví expert na kybernetickú bezpečnosť Ľubomír Kopáček.

ženy, nákupy

GDPR. Ochráni zákon súkromie?

24.05.2018 22:00

Osobné údaje ľudí sú vždy tovarom, okolo ktorého sa točí veľký biznis. Od piatka 25. mája sa však môžete rozhodnúť, či na to dáte súhlas.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 28
Celková čítanosť: 24330x
Priemerná čítanosť článkov: 869x

Autor blogu

Kategórie